V čase, keď Robert Tappert vycestoval na Ukrajinu a fotil protesty, boli nepokoje na Majdane najväčšie. Rozhodol sa nedokumentovať to, čo ostatní - na demonštrácie sa pozrel z inej stránky a namiesto násilia vo svojich fotografiách zvýraznil tváre ľudí, ktorí sa bojov v uliciach zúčastnili. Vznikli neobyčajné portréty, ktoré s odstupom času silnejú. Dva a pol mesiaca na Majdane mu zmenilo pohľad na reportážnu fotografiu a zobrazovanie násilia v médiách. Rozhovor s ním a jeho fotografie uverejňujeme presne o rok neskôr, ako portréty v Kyjeve vznikli.

1. Prečo si sa rozhodol ísť na Majdan?

   Už dlhšie ma zaujímala Ukrajina ako téma, tak som tam chodieval fotiť. Keď začali protesty, uvedomil som si, že by mohli byť dôležitou súčasťou súboru, na ktorom som pracoval. Keď som tam začiatkom januára 2014 išiel, vôbec som netušil, čo sa tam deje, mal som iba zopár informácií o zranených novinároch. Pravdou tiež je, že každý z mojich ukrajinských známych ma od cesty na Majdan odhováral, ba i ľudia, s ktorými som cestoval vo vlaku smerom do Kyjeva, ma odhovárali.

2. Mal si tam nejaké kontakty, alebo si šiel celkom naslepo?

   Jediným kontaktom bola pani z Červeného kríža, ktorá pochádza z Kyjeva. Všetko podstatné som sa však dozvedel až na mieste. Hneď, ako som vystúpil z vlaku v Kyjeve, mi neznámy chlap pri káve nakreslil celú mapku Majdanu, vysvetlil, ako to tam funguje a označil miesta, kam nemám ísť. Tak som sa na ne hneď vybral. V metre som stretol ďalších ľudí, ktorí ma - hoci šli na opačnú stranu - zobrali priamo na Majdan a povedali, že pokiaľ sú na mieste ženy a deti, tak je všetko v poriadku.

3. Aký bol tvoj prvý pocit z toho miesta?

   Úplný šok. Prvé veľké prekvapenie bolo z toho, ako bolo všetko veľmi dobre zorganizované. To som nečakal. Boli tam rôzne tábory. V jednej časti nacvičoval čosi Pravý sektor, inde bola kuchyňa, kde sa varilo, potom tam boli ľudia, ktorí strážili pódium. Bolo to ako na nejakom festivale. Každý mal nejakú úlohu. Boli tam medici, ktorí sa starali o zranených...

4. Čo si prvé odfotil? Pamätáš si?

   Neviem presne, bol som ešte v šoku z celého miesta, ale bolo to veľmi fotogenické. Asi nejakú barikádu. Všade, kde som sa pozrel, bolo veľmi veľa fotografov z celého sveta. Pri každom zábere som riešil, aby som tam nemal iného fotografa.

5. Začal si fotiť barikády, protestujúcich, vojakov a policajtov, strety a zranených. Potom si sa však začal viac zaoberať fotením priestoru a portrétov.

   Portréty som mal v pláne fotiť už keď som tam išiel. Keďže tam bolo veľmi veľa fotografov, tak som si hovoril, že nechcem mať rovnaké fotky, ako majú ostatní. Stalo sa však niečo, čo som nečakal. Cítil som, že všetci ľudia tam držia spolu, bolo tam veľa žien, študentov aj radikálov, bola to zvláštna zmes, ktorá ma do seba akosi vtiahla. Nikdy som v takej situácii nebol a rozmýšľal som, či by taká istá mohla vzniknúť na Slovensku. Keďže som tej situácii nerozumel, začal som sa s tými ľuďmi rozprávať a zblížil som sa s nimi. Povedali mi, že tam mám zostať s nimi prespať. Tak som niekoľko týždňov býval priamo na Majdane. A až vtedy som začal fotiť portréty, keď ma už poznali a dôverovali mi. Neskôr, na prelome januára a februára, som si vytvoril provizórny ateliér.

6. Fotil si aj zranených a mŕtvych ľudí?

   Fotil. Keď sa začalo strieľať ostrými, tak som fotil. Jedna vec je odfotiť mŕtveho človeka, ale ďalšia je ako a či vôbec tú fotku použijete. Ja som ich nepoužil.

7. Čo si myslíš o fotografovaní násilnej smrti a celkovo, o zobrazovaní násilia a smrti v súčasnosti?

   Myslím, že každá fotka je dôležitá a že je dôležité, ako sa s ňou narába. V súčasnosti sa zobrazuje smrť všade a ľudia sú toho plní, už si na to aj zvykli a stráca to silu. V krimi novinách chcem záber na ruku mŕtveho, akoby to k tomu proste parilo, akoby ľudia mali radi krv. Akoby už ani nešlo o to, prečo tam tá krv je. Na Majdane bolo zaujímavé, že tam boli aj proruskí aj protiruskí fotografi a každý sa na vec pozeral z opačnej strany.

8. Zažil si situáciu, keď fotografi radšej fotili, ako by pomohli?

   Áno. Videl som, ako horí človek a oni ho fotili. A videl som, ako muž s ťažkými popáleninami na tvári nechcel, aby ho fotili, no niektorí ho i tak fotili. Je to pre mňa paradox, keď tí istí ľudia potom argumentujú tým, že takýto druh fotografie je humanistický. Keď vieš, že nepomohli.

9. Išlo ti tam v nejakej situácii o život?

   Ocitol som sa v paľbe na Instituckej pri hoteli Ukrajina.

10. Bál si sa?

    Neviem, či to bol strach. V tej chvíli som si to nepripustil.
    Utekal som a v tej chvíli niekto vedľa mňa padol. Je to taký pocit, ako keby som bol nahý. Bol to strašný adrenalín a cítil som neskutočný hnev. Zastrelili predo mnou bezbranného človeka. Nikdy predtým som to nezažil.

11. Prečo si tam bol, keď Ti šlo o život?

    To sú také paradoxy, možno osobné. Zoznámil som sa tam s jedným vynikajúcim nemeckým fotografom, ktorého 18. februára chytil Berkut a hoci mal novinársky preukaz a ukazoval im pas a kričal, že je novinár, aj tak ho zmlátili a rozbili mu foťáky. Nedávno sme sa stretli v Kyjeve a rozprávali sme sa o tom, či niekedy fotografie zastrelených ľudí, ktoré odfotil, aj použil. Povedal, že nie. A to je aj odpoveď na otázku. Ani neviem, prečo sme tam boli, prečo sme tak riskovali, šlo nám o život a fotili sme tam, aj keď sme vedeli, že tie fotky nepoužijeme a ani sme ich nepoužili.

12. Zmenil sa tvoj pohľad na reportážnu vojnovú fotografiu po tom, čo si bol na Majdane?

    Prestali ma takéto fotografie zaujímať. V podstate tam vidíš vždy to isté klišé, akciu, študent proti ozbrojenej skupine, plačúcu ženu, mŕtve telo. Len je to vždy v inom prostredí a za iných okolností, ale vždy je ten obraz o tom istom. A najhoršie je, ak sa voči tomu staneš ľahostajný. Je to istý druh konzumu, istý druh zábavy, sú to kriminoviny. V čase občianskej žurnalistiky ipadov a priamych prenosov na internete je pre mňa hodnotnejšia fotografia, ktorá je absolútne subjektívna - ja som tam bol, takto som to videl. Nie je to nič nové, ale takáto fotka je pre mňa hodnotnejšia, ako zachytenie krvavých udalostí. Keď sa na fotku pozriem, chcem sa začať pýtať. Chcem v nej priestor na imagináciu.

13. Zmenila ťa ako človeka skúsenosť z blízkosti násilia?

    Neviem či ma to zmenilo, ale v chvíli ohrozenia života som si uvedomoval základné hodnoty, vnímal som samotné bytie, že žijem. To si človek zapamätá nadlho.

Robert Tappert

Študoval divadelnú réžiu na VŠMU. V súčasnosti pôsobí ako fotograf na voľnej nohe. Zameriava sa na oblasť dokumentárnej a divadelnej fotografie. Na poslednom ročníku Slovak Press Foto dostal ocenenie v kategórii Svet umenia a šoubiznisu 1 miesto a Čestné uznanie 2014 – Portrét.