Späť na Sto rokov od Veľkej vojny →
5.7.1914
Piateho júla noviny písali o pohrebe Františka Ferdinanda a Žofie Hohenbereg. Zlieva sa investigatíva s bulvárom.
Na večnom odpočinku
V hlbokom smútku, za všeobecnej úprimnej sústrasti národov, za okázalej smútočnej pompy včera popoludní odbavil sa pohrab vražedlnou rukou usmrteného dediča trónu arcikniežaťa Franca Ferdinanda a jeho manželky kňažny Žofia Hohenberg. Zemské pozostatky po pohrebných obradoch odviezli do Artstettenu, kde ich dnes predpoludním po poslednom posvätení uložia do hrobky tamojšieho chrámu, v ktorom si nebohý dedič trónu miesto svojho večného odpočinku bol vyznačil.
V krypte artstettenského chrámu sní večný sen náš predčasne zosnulý dedič trónu spolu aj so svojou manželkou, ktorú si vymohol za družku svojho života a ktorá ho sprevádza aj na ceste večného života. Tam sa vznáša nad nimi hrobová ničím nerušená tichosť. Hluk zápasu, životného boja sem nezalieha. Dedič Trónu aj v živote odďaloval sa od hlučného zápasu a v samote, v nerušenom pokoji pozdvihnúc sa nad všetky strannícke boje pripravoval sa k tomu vysokému povolaniu, ktoré pred ním stálo.
Šľachetná osoba dediča trónu Franca Ferdinanda patrí dnes už minulosti. Odkedy sa svetom rozletely chyry o jeho tragickej smrti, s jeho osobou zaoberal sa takrečeno cely vzdelaný svet. Po svetových časopisoch objavily sa osvedčenia panovníckych
Sosôb a vývodiacich štátnikov, v ktorých dávajú výraz svojho najhlbšieho pohoršenia a opovrhnutia naproti páchatéľom ohavného zločinu a hlasom najúprimnejšej sústrasti, poľutovania a bezhraničnej úcty zmieňujú sa o našom ťažko navštívenom staručkom panovníkovi. Len niektoré ideou panslavismu pomätené nesmelé hlasy počuť ako výhovorky pri skutku dolapaného zločinca. Tým hlbšia, tým úprimnejšia sústrasť, súcit naproti ťažko navštívenému panovníkovi, sirotám a panovníckej rodine javí sa v národoch monarchie. Že národy monarchie s tou najvernejšou poddanskou úctou a láskou lnú ku svojmu panovníkovi Francovi Jozefovi, to je všeobecne známé po celom svete. Nakoľko ale táto láska spája národy monarchie, to mohol svet videť teraz pri tragickej smrti dediča trónu. Mohol to videť z prejavov sústrasti, súcitu, vernosti národov monarchie naproti svojmu panovníkovi a z hlbokého- žiaľu nad tragickou smrťou dediča trónu.
Uhorsky národ nikdy nepremeškal prejaviť svoju hlbokú úctu a oddanosť naproti dedičovi trónu Francovi Ferdinandovi a tieto city národa uhorského došly okázalého prejavenia aj pri jeho tragickej smrti. Uhorský národ, vedel, že s Francom Ferdinandom nastúpi na trón panovník rozhodnej vôle, samostatného smyšľania, ktorý bude dbať o bezpečnosť a pokoj národov monarchie, zbrannú moc na suchu a na mori primerané hmotnému stavu dvoch štátov monarchie bude vyvinovať, bude príkladom v plnení povinností, v uctení zákonov krajinských a vo vedení takého kresťanského mravného života, že ani dynastiu, ani dva štáty monarchie žiadnym autokratickým pokusom nevystaví. Kedykoľvek zosnulý dedič trónu vzhľadom na zdravotný stav a vysoký vek jeho veličenstvo v panovníckych úlohách zastúpil, vždy dokázal svoje povznesenie sa nad strannícku borbu politických strán a keď sa aj rozchyrovalo tu i tam, že daktorá politická skupina teší sa jeho blahosklonnosti, vždy vysvitlo, že to je len — túžbou patričnej skupiny. Dedič trónu precítil veľkosť svojho povolania a výšku trónu držal za neprístupnú pre politickú stranníckosť. Týmto sa vysvetľuje zdržanlivosť nebohého dediča trónu voči všetkým politickým stranám, jak u nás tak aj v Austrii a jeho dôsledné vyhýbanie, ktorým rozptýlil i tú zdanlivosť, ktorá ho pričinením sa Luegerovcov chcela predstaviť ako, napomáhateľa známeho luegeróvského prúdu. Ťažký osud nedovolil, aby dedič trónu ako panovník dokázal správnosť pochopovania svojho povolania a svojich cieľov. Jeho meno v histórii nebude zaznačené ako smer dávajúceho panovníka, ale jeho pamiatka na stranách histórie zvečnená bude tým, že príkladne plnil tie povinnosti, ktoré mu jeho účinkujúci kruh vyznačoval a týmto budil úctu a dôveru naproti, svojej vznešenej osobe.
Pokoj prachu jeho!
Pohrab dediča trónu
V kostole viedenského Burgu v piatok popoludní o 4. hodine za imposantnej smútočnej pompy a za dojímavých obradov posvätili mŕtvoly v Sarajeve zákerníckym spôsobom zavraždeného dediča trónu arcikniežaťa Franca Ferdinanda a jeho manželky, večer ich potom odviezli do Arlstettenu na miesto ich večného odpočinku.
Mŕtvoly na katafalku
Vnútro kostola Hofburgu zatiahli čiernym súknom a aj podlahu pokrývaly čierie koberce. Obraz veľkého oltáru bol zakrytý čiérnou záclonou, na ktorej sa skvel biely kríž. Aj dva bočné oltáry a kazatelňa boly zatiahnuté čiernou drapériou. Na prostriedku lode kostola bol postavený katafalk, na ňom dve rakvy, nad ktorými visel čierny baldachin. Obidve rakvy sú z ozdobených strieborných platni s bohatými zlatými okrasami. Okolo katafalku stálo 50 vysokých strieborných svietnikov na štyroch rohoch katafalku, ale stály na čierny podstavec položené kandelábre. Na bočných oltároch bolo po 6 vysokých svietnikov. Okolo rakiev stáli na stráži gardisti.
Siroty pri rakvách
Tri siroty nebohého dediča trónu v piatok popoludní o 1/2 5 h. prišly z Chlumetzu do Viedne v sprievode svojej ujčinej grófky Henrietty Chotek. Ktorí boli prítomní na nádraží a mohli, byť očitými svedkami príchodu troch sirôt, za dlhší čas nezabudnú naň. Obličaj najstaršej dcéry dediča trónu kňážny Žofie jé vybladnutá od žiáľu, ale vidno, že sa usiluje premôcť sovj bôľ, jej dvaja mladší bratis, kniežatá Maximilián a Ernest majú vyplakané oči. Siroty len večer o 1/2 8 h. pustili do kostola Burgu ku rakvám rodičov, aby sa pomodlily za svojho milovaného otca a matku, od ktorých sa len minulé dni odobraly - do videnia. - Znovavzhliadnutie bolo srdcervúce. Siroty na smrť bledé zronené pristúpily ku katafalku a ako uzrely dve rakvy, pustily sa do usedavého plaču. Keď sa horko-ťažko utíšily, kľakly si ku rakvám a dlho sa modlily za svojich rodičov.
Siroty potom zaviedli do paloty Belvedere, kam prišiel dédič trónu arciknieža Karol Franc Jozef so Stójoú manželkou á tešili široty.
Smútočný pochod na nádražie
Piatková posledná cesta dediča trónu a jeho manželky stala sa imposantnou tým, že vyrubovala celá viedeňská posádka v paráde a so zástavámi obtiahnutými čiernym závojom, aby stjac v radoch preukázala poslednú, počesť dedičovi trónu. Vo včasných večerných hodinách celé obyvateľstvo Viedne vyhrnulo sa na ulice vedúce od Burgu na západné nádražie, obecenstvo nemo, dojate čakalo smútočný pochod. Ná uliciach stáli s čiernymi zástavami členovia rôznych spolkov.
V noci o 10. h. dvorný farár dr. Seidl v kostole Burgu ešte raz posvätil rakvy, ktoré potom vyložili na šesťzápražné umrlčie koče, načo sa pochod za predpísaných formalít pohol. Na ceste vojsko poklonilo pred rakvami zástavy. V radoch obecenstva ozýval sa hlasný plač a nárek. Pochod krátko pred tým na 11. hodinu prišiel na západné nádražie, ktoré sa skvelo v smútočnej pompe. Dvornú čakáréň pretvorili v kaplnu a obtiahli čiernym súknom. Na prostriedku bol postavený pre rakvy katafalk. Dr. Seidl s assistujúcim kňazstvom už čakal rakvy. Na perrone bola postavená čestná stotina. Na nádraží boli početní členovia kráľovskej rodiny, celý generálsky sbor na čele so Spoločným ministrom vojny. Dr Seidl znova posvätil rakvy, ktoré nato preniesli do salónováho osobitého dvorného vlaku.