Späť na Sto rokov od Veľkej vojny →
4.7.1914
V novinách zo štvrtého júla 1914 rozmýšľajú nad možými spojencami Srbska. Rusko po takomto krvavom čine ako spojenca vyľučujú.
Rozhorčenosť.
Zemské pozostatky dediča trónu Franca Ferdinanda a jeho manželky sú na poslednej ceste. Dnes popoludní budú yo Viedni posvätené a tejto noci v chráme amstettenskom na večný odpočinok uložené. Sústrasť, javiaca sa so všetkých strán uľavuje bôľ nášho staručkého panovníka, potešuje nešťastné siroty a mierni bolesť, ktorú cítia národy monarchie nad ztratou svojho dediča trónu. Ale zraky od rakiev obetí obracajú sa na Sarajevo, kde bola spáchaná ohavná vražda, akej mimo belehradskej královraždy história sotva zaznačuje a kde sa teraz vedie prísne vyšetrovanie a na Belehrad, kam vedú nite vyšetrovania ako do hniezda sprisahania proti životu nášho dediča trónu.
Na inom mieste najde čitateľ zprávu o. dosavadnom výsledku vyšetrovania. Ačkoľvek sú toto ešte nie úradne potvrdené zprávy, ale takmer všetky srovnávajú sa v tom, že sprisahanie bolo usnované v Belehrade, že útočníkov v Belehrade najali, zaopatrili zbraňou, peniazmi a — otravou, aby sa po útoku hneď zbavili života a takto svoju tajnosť odniesli do hrobu. Za takýchto okolnosti nikto sa nebude nad tým čudovať, že ako sa vracia povedomie po ohromujúcom údere, tak rastie rozhorčenosť proti tým, ktorí v ohavnom útoku účasť mali. V Bosne a Hercegovine rímsko-katolícke horvatské a mohamedánske obyvateľstvo opanovala strašná rozhorčenosť proti pravoslávnym Srbom bosenským, ktorí udržujú stále styky s revolučnými kruhami belehradskými. Demonštrácie proti Srbom dosiahly takého stupňa, že na celú Bosnu a Hercegovinu vyhlásili štatárium, aby bol život a majetok Srbov zachránený a verejný poriadok udržaný. Vo Viedni včera už tiež boly demonštrácie a že na iných stranách rakúsko-uhorskej monarchie rozhorčenosť je opánovaná, to možno ďakovať len chladnokrvnosti, s ktorou sa ohavný zločin v monarchii uvažuje a potom tomu predpokladaniu, že srbská vláda bude vedeť svoju povinnosť voči našej monarchii a voči tým belehradským kruhom, z ktorých sprisahanie ctia vyšetrovania pochodí a proti ktorým dosial nič neurobila.
A v Belehrade sa predsa čudujú, že v našej monarchii zavládlo rozhorčenie proti Srbsku. Nie čudovať mali by sa v Belehrade nad rozhorčenosťou národov monarchie, lež už boli by mali porobiť všetky také poriadky, ktoré sú súce k tomu, aby rozhorčenosť u nás nielen nerástla, lež aby tie. poriadky uľavovaly bôľ a budily dôveru, že srbská vláda opravdu aj stojí za to, čo vo svojom včerajšom osvedčení hovorí. . Lebo srbská vláda ešte nič takéto neurobila, čo by svedčilo o úprimnosti jej sľubu ohľadom zavedenia prísneho vyšetrovania, belehradská tlač ale, ktorú dirigujú kruhy „Národná ochrana“, „Slovanskí Jug“ a „Oficirska zadruga“ zase sa pechorí, vyzývave píše a zase štrngá na zbraň. Koľká pomätenosť musí byt v tých hlavách? Keď počas annexie v Belehrade štrngali zbraňou, to sa dalo ešte nejako vysvetliť tou nádejou v srbských kruhoch, že v páde porážky Rusko predsa len nenechá Srbov v kaluži. Ale teraz ani len predpokladať takéto dačo nemôžu. Ruský cár by začal vojnu na ochranu vražedlného útoku? Na to v Belehrade nemôžu ani len mysleť. Alebo z ostatných slovanských národov ktorý bude sympatisovať so Srbmi vari Horvati, pred hnevom ktorých Srbov chráni len zbranná moc, alebo Česi, ktorí v dedičovi trónu videli splnenie svojich snov? Ohavný zločin tiež poukazuje, aká to zmätená myšlienka to „slovanské bratstvo“. A o ostatných národoch ani nehovorme. Smýšlanie národov o Srboch došlo výrazu po kráľovražde roku 1903. V záujme samého Srbska je tedy, aby s celou úprimnosťou pričinilo sa o to, aby celé sprisahanie proti životu nášho dediča trónu bolo úplne odhalené, tí, ktorí sú v sprisahaní účastní, aby dostali svoj zaslúžený trest a raz navždy aby bola urobená prietrž tej agitácii, z ktorej sarajevská tragédia pošla. Ináč sa rozhorčenosť ne- utíši a tejto následky mohly by byť osudné pre Srbsko.