Pred dvadsiatimi rokmi založil s kamarátmi občianske združenie Návrat, ktoré sa venuje rodinným formám starostlivosti o opustené deti, pomáha rodinám v kríze a presadzuje systémové zmeny v oblasti sociálnoprávnej ochrane detí. Hlavným poslaním Návratu je, aby bolo stále menej detí v domovoch a stále viac detí v rodinách. Za viac ako dvadsať rokov sa mu s kolegami a kamarátmi podarilo mnohé v tejto oblasti zmeniť k lepšiemu, no stále sú pred nimi nové výzvy; práca s verejnosťou i politikmi či vzdelávanie odborníkov. Marek Roháček.

1. Návrat má viac ako dvadsať rokov. Aké boli jeho počiatky a ako vznikla celá myšlienka Návratu?

   Bolo to v období krátko po revolúcii, po roku 1989. Vybavujem si obdobie eufórie a slobody, ktorým sme ja a moji kamaráti intenzívne žili. Tešili sme sa z toho, všeličo sme robili a snívali. Sny sme mali aj dovtedy, no zrazu prišla možnosť ich uskutočniť. Myslím si, že nám viac išlo o slobodu a možnosť zmeniť niečo, ako o nejakú konkrétnu tému. Hľadali sme. Téma detí mimo rodiny sa vyskladala z viacerých vecí. S Vladom Matejom a ďalšími sme študovali sociálnu prácu a špeciálnu pedagogiku a rozmýšľali sme, čo je potrebné robiť pre deti, až sme sa dostali k téme detského domova. Ja som mal sestru z detského domova, moji rodičia si ju zobrali do pestúnstva, čiže som mal túto skúsenosť.
   S Vladom sme pracovali s chalanmi s problémovým správaním a s mladými delikventmi. Uvedomili sme si, že celé to končí a začína v rodine. Začali sme mapovať celé prostredie domovov a rodín, ktoré si zobrali deti z domova. Zistili sme, že takéto rodiny nemajú žiadne podporné služby, sú ponechané sami na seba a že je veľa bielych miest v tejto oblasti. Nadobudli sme pocit, že by deti v tých domovoch nemuseli byť. Stačí na to spraviť pár zmien. Začali sme naše nápady kresliť a písať. Nakoniec sme urobili diplomovú prácu, ktorá sa tomu venovala. Zároveň sme sa v tom čase s mojou budúcou manželkou rozprávali o tom, že by sme si okrem našich detí, zobrali aj nejaké dieťa z detského domova. Tak to bola taká synergia udalostí na prahu tejto slobody.

2. Čo bolo hlavným cieľom Návratu pri jeho založení?

   Jednoducho povedané zrušiť detské domovy a dať deti do rodín, (dnes vysvitá, že to znelo dosť komicky,) ale bolo to rovnaké ako teraz – aby deti nevyrastali v inštitúciách, ale v rodine. To je stále základ.

3. Kam sa Návrat za dvadsať rokov posunul?

   Pointa zostala úplne rovnaká. Menia sa len nástroje, ktoré treba aktualizovať. Počas 90. rokov sa mi zdalo, že by všetko mohlo ísť oveľa rýchlejšie, hoci cudzinci, ktorí tu vtedy žili, to vnímali ako zrýchlenú verziu dejín. V prvých porevolučných rokoch sa dalo všetko možné ovplyvňovať a všetko možné budovať. Dnes si myslím, že sa všeličo podarilo aj napriek tomu, že to išlo pomalšie, ako som si predstavoval. Vývoj sa však stále deje. V súčasnosti sa dejú kozmetické zmeny, lebo mnoho procesov už je nastavených. Na čom treba stále pracovať, je porozumenie ľudí. Najmä kompetentných, odborníkov a tých, ktorí o tom rozhodujú, aby porozumeli, aby boli proaktívnejší, prorodinnejší. Napríklad včera sme mali celodennú debatu o tom, že dlhodobý vývoj v našej téme je v porovnaní s inými okolitými krajinami výborný. V 90. rokoch sme sa chodili učiť do Čiech, lebo tam existovala silná škola porozumenia psychickej deprivácii detí, ktorým v ranom štádiu života chýba vzťahové prostredie. No im sa v podstate nepodarilo dostať toto porozumenie do praxe. U nás sa to podarilo citeľne viac, takže teraz my chodíme učiť Čechov, ako na to. Čiže v tom, ako dostať deti z domovov do rodín, sme sa ozaj posunuli, ale v dlhodobom vývoji sme narazili na istý strop. Teraz je otázka, čo urobiť, aby sme sa pohli ďalej, aby bolo stále menej detí v domovoch a stále viac detí v rodinách. A o tom práve v súčasnosti debatujeme. Napríklad navrhujeme posilniť zvlášť pestúnsku starostlivosť. V istom zmysle ide o drobnú zmenu, ale veľmi dôležitú. Aby sa nadobudnutý strop prerazil a mohli sme ísť ďalej.

1. Prečo je pre dieťa nevhodné byť v domove a naopak dôležité byť v rodine?

   Skúsim to vysvetliť praktickým, fyziologickým príkladom, ktorý si vie ktokoľvek predstaviť. Môže sa stať, že sa dieťa narodí so zeleným zákalom oka. Je to ľahko liečiteľný problém. Všetky orgány zraku dieťaťa sú v poriadku, ale rozhodujúce je, aby lekári objavili a liečili túto poruchu zhruba do 18. mesiaca veku dieťaťa. Ak by to neriešili, tak dieťa už nikdy nebude vidieť, lebo odumrie nervové prepojenie medzi sietnicou a mozgovým centrom pre videnie. Pretože nervové prepojenia potrebujú dostávať zrakové stimuly, aby sa vyvíjali a fungovali. Ale ak sa tento problém podarí odstrániť včas, tak môže dieťa vidieť. A toto isté sa deje so schopnosťou mať vzťahy, so schopnosťou byť empatický, rozumieť príčine a následku i ďalším kvalitatívnejším psychologickým, sociálnym a emocionálnym zručnostiam. Mozog má oblasť pre schopnosť mať vzťahy a ak dieťa nenadviaže vzťah do druhého až tretieho roku života, tak tá oblasť mozgu odumrie.

2. Z tvojho vysvetlenia je jasné, že vzťah od narodenia je veľmi dôležitý. Ako sa vám to podarilo presadiť v praxi?

   Trochu s odstupom a tak trochu s vtipom to pomenúvam tak, že mechanizmy zmien boli tri. Prvý bol taký, že neide o dieťa. Pri zmene, neide o klienta, o ľudí, ale rozhodujú skôr peniaze, moc, zákony a iné mechanizmy. To je nepríjemná správa, ale je to tak. Udiali sa dobré veci a dobre dopadli aj pre deti. Ale ľudia, ktorí o tom rozhodovali alebo to, čo celý ten proces spúšťalo, to nebolo to, že aha, deti potrebujú rodinu, tak my to urobíme tak, aby išli do rodiny. Niečo riešili hygienici, niečo bezpečnostní technici, majetky sa riešili, peniaze, rozpočty, vplyvy, moc a strach.
   Druhá hybná sila zmeny, tiež nie pozitívna je, že nerozhodujú odborníci. Nezažil som situáciu, že by odborníci prišli s dobrým výskumom, usporiadala sa konferencia, tam sa predniesol návrh, všetci sa uzniesli na tom, že je takáto zmena dôležitá a tak by sa to uzákonilo. Takto to nefunguje. Rozhodujú politici a politická vôľa. Politik potrebuje mať agendu, niekto príde, predloží mu dobrý výskum, jemu sa to hodí do jeho agendy a vtedy sa zmena presadí. Ale nie je to kvôli tomu, že odborníci na niečo dobré prišli, ale jednoducho ide o politickú moc - mierne nadľahčene povedané.
   Treťou dôležitou vecou je, že o zmene rozhodujú ľudia dobrej vôle. To znamená, že ak ide o zákony a peniaze, tak sa musí nájsť človek, ktorý využije situáciu a predloží dobrý návrh. Napríklad Helena Woleková bola tá, ktorá vo vhodnej situácii prišla a navrhla, aby sa deti umiestnili do profesionálnych rodín, pretože kaštieľ v Necpaloch, v ktorom bol detský domov, sa kvôli nevyhovujúcim hygienickým podmienkam musí zavrieť. Kompetentní boli bezradní, neboli peniaze na novú budovu detského domova, čiže ona v tej správnej situácii predložila dobrý návrh z hľadiska záujmu detí. Dajme ich do rodín. Takto sa diali tie kľúčové prelomové zmeny. Ľudia dobrej vôle to sú aj rodičia, ktorí si zoberú deti z domova. Berú si na seba záväzok, aj keď už ten politik nebude politikom a aj keď odborníci už budú skúmať iné problémy. Rodičia budú mať deti doma natrvalo. Musia byť v tom verní a zodpovední. S odstupom sa dá povedať, že na Slovensku sa udiala séria pozitívnych omylov. Nebola to programová, dlhodobo niekým narysovaná priama cesta. Neskromne môžem povedať, že my sme sa tomu venovali, ale tiež sme neboli jediní – napríklad bez konkrétnych rodičov by sme boli zbytoční. Je to celá skupina ľudí, ktorí sa pričinili o túto zmenu k lepšiemu. Dôležitý rozdiel medzi Slovenskom a Českom je, že celá táto oblasť je v Čechách organizovaná štyrmi ministerstvami. Na Slovensku jedným. Je to dôležité technické zjednodušenie a je logické, že sa potom všetko oveľa lepšie organizuje. Ale to, že je táto oblasť spravovaná jedným ministerstvom, bolo predovšetkým politické rozhodnutie a bez diskusie, lebo celá zmena sa na Slovensku udiala za Mečiara počas jednej kávy dvoch ministeriek.

3. Ako presne Návrat pomáha rodičom, ktorí sa rozhodnú vziať si dieťa z detského domova?

   Pre rodinu je veľmi dôležité uvedomiť si, že ak si berie dieťa, berie si dieťa s batôžkom istých problémov a s pohnutou minulosťou. To znamená, že musí počítať s problémami a ich prejavmi, napríklad s hyperaktivitou dieťaťa. Táto rodina potrebuje odbornú pomoc. Dieťa potrebuje preliečenie a rodičia odborné sprevádzanie. My im takúto pomoc ponúkame. To je základ našich služieb, ktoré sme od začiatku robili a robíme. Ďalej s tým súvisí aj príprava rodičov pred adopciou alebo pestúnstvom. Je prirodzené, že rodičia idú do náhradného rodičovstva s nadšením a aj s trochou naivity. My sa im snažíme realisticky popísať o aké dieťa ide, aby si vedeli ujasniť, na čo sa cítia. Prevláda záujem o adopcie malých, bielych, zdravých detí. My ale vieme o deťoch v domove, ktoré nikto nechce. Nie je o ne záujem z viacerých dôvodov. Sú to súrodenecké skupiny, staršie deti alebo deti s hendikepom. Našou snahou je priblížiť rodičov, ktorí sa rozhodnú pre adopciu, aj k týmto deťom. Snažíme sa však o to, aby to bolo reálne a nešli do naivného nadšenia zachrániť dieťa, lebo takáto vec je nezvládnuteľná. Tým, že im poskytujeme istotu servisu a odborného sprevádzania, možno si trúfnu aj na náročnejšie dieťa, ktoré to potrebuje. Snažíme sa spoznať konkrétne deti, prerozprávať latinské súpisy chorôb, čo znamenajú tieto diagnózy, aké majú dôsledky a ako sa dá s nimi pracovať. Ďalej sa Návrat snaží meniť verejnú mienku, napríklad aj tým, keď hovoríme: „Nedávame deťom hračky, nachádzame im rodiny.“ Napriek tomu stále pretrváva medzi verejnosťou názor, že ide o štátne deti a my s tým nemôžeme nič urobiť. Čo sa snažíme v povedomí postupne meniť, je, že sú to deti nás všetkých, sú to spolužiaci mojich detí v škole a prípadne môžu k nám niekedy popoludní prísť. Že sú to deti matky, ktorá zostala sama, možno hrozí, že onedlho jej tri deti pôjdu do domova, lebo to nezvláda. Ale, ak jej tie tri deti na chvíľu zoberiem k sebe, nejako jej pomôžem, tak sa možno nikdy nedostanú do domova. Takže, my sme sa za posledných osem rokov dostali k tomu, že pracujeme aj s rodinami v kríze, nielen už s vyňatými deťmi, ktoré sa dostali do domova a potom do náhradnej rodiny. Návrat robí celú agendu a terénne sociálne služby v rodinách, kde vážne hrozí, že deti budú musieť z rodiny odísť. Snažíme sa zachovať prirodzené prostredie, nájsť v ňom zdravý prvok, ten zmobilizovať a na ňom postaviť perspektívu ďalšieho zachovania pôvodnej rodiny. Robíme však aj systémové zmeny, teda v zmysle legislatívy a konkrétnych návrhov. V súčasnosti sa venujeme skladačke týchto častí: podpora nachádzania nových rodín pre opustené deti, sanácia rodín v kríze, zmena povedomia, akési sprivatizovanie opustených detí a systémové zmeny a zákony.

1. Zmenilo sa počas dvadsiatich rokov niečo v tom, ako spoločnosť vníma náhradné rodičovstvo?

   Áno, máme prieskumy. Exaktné sú dve číselné porovnania, kde je štandardizovaný prieskum verejnej mienky. Ten hovorí až o podozrivo pozitívnom vývine toho, ako ľudia porozumeli tomu, že deťom je v rodinách lepšie a že potrebujú rodiča. Dokonca sme sa v prieskume pýtali: viete si predstaviť, že by ste si zobrali dieťa do pestúnstva alebo adopcie? Tretina ľudí potvrdila, že si to vie predstaviť. To však neznamená, že by si dieťa aj zobrali. Ale tá predstava je dobrá správa. Hovorí o dobrom posune v tom, že keď to pár promile ľudí spraví, nie je jedno s akou reakciou okolia a susedov sa stretnú. Je veľmi dobré, ak sa stretnú s normálnym porozumením a podporou. V opačnom prípade, ak by si to nevedeli ani predstaviť, boli by podozrievavejší voči rodine, ktorá sa pre adopciu alebo pestúnstvo rozhodla. Napríklad, že to robí pre peniaze a nemala by podporu okolia. Tento spoločenský posun je dobrý, ale to neznamená, že máme vyhraté.

2. Spomínal si, že ste narazili na strop. V akom zmysle?

   Jedna z vecí, ktorú sme systémovo, ale aj fakticky zaviedli, boli takzvané profesionálne náhradné rodiny, ktoré sme v roku 1996 implementovali a dnes je v 900 takýchto rodinách zhruba 1400 detí. Konkrétne toto je nový nástroj, nová skupina rodičov, ktorí si zobrali dieťa s istým služobným postojom, prijať a pomôcť niekomu. Ten strop sa dá popísať z dvoch strán. Jedna strana je, že sa pravdepodobne v istom zmysle nasýtila absorpčná schopnosť spoločnosti, nie sú ďalšie rodiny, ktoré by dokázali robiť túto „prácu“. Druhá strana je, že po revolúcii tu bolo 10 000 detí v domovoch, rôznym spôsobom sa tento počet menil a zmenšoval. Deti, ktoré zostali v domovoch, nie sú malé, bezproblémové, biele, sú to tie staršie, komplikovanejšie deti či súrodenecké skupiny. Nájsť pre takúto skupinu detí rodinu, je naozaj ťažšie. Chce to iné vybavenie, služobnejšie nastavenie a iné zručnosti od ľudí, ktorí by do toho chceli ísť. Preto treba urobiť systémovú zmenu a my hovoríme o rozšírení pestúnstva. Predstavme si 10-12-ročného chlapca, ktorý má za sebou zložitú minulosť, čo sa podpisuje na jeho prejavoch správania rôznym spôsobom. Takýto chlapec potrebuje porozumenie, potrebuje mať priestor aj napríklad na prejav hnevu. Neznamená to, že je zlý, on je vnútorne zranený, preto prejavuje hnev a ja, ak mu ho pomôžem spracovať, tak sa jeho hnev zmenší. Tomuto by mal rodič rozumieť a na toto by mal mať servis. My navrhujeme niečo, čo má pracovný názov špeciálne pestúnstvo alebo liečebné pestúnstvo. Znamená to, že pestún by mal byť viac služobne nastavený voči takémuto „inému“ dieťaťu, mal by mať zručnosti, ktoré zvládnu prejavy konkrétneho dieťaťa. Mal by dostať aj lepšie finančné zabezpečenie, pretože jeden z rodičov pravdepodobne nebude môcť pracovať naplno v zamestnaní a možno vôbec. Aspoň nejaký čas by mal byť po návrate dieťaťa zo školy doma, pomôcť mu s úlohami, ale aj so životom vôbec. Mal by mať dokonca simulované zamestnanie z hľadiska dôchodkového a sociálneho systému, aby nemusel byť pod tlakom, že musí pracovať a mal by dostať sýty odborný servis. Ak sa podarí takýto systémový krok, dá sa predpokladať, že sa nájdu ľudia, ktorí by za momentálnych okolností do pestúnstva nešli. Oslovovanie a hľadanie nových pestúnov sa nedeje v televízii, aj keď je dobré túto tému medializovať. Deje sa to na detskom ihrisku alebo na zastávke, kam príde mama s dieťaťom a ostatné mamy zistia, že to dieťa je iné. Vo vzájomnom rozhovore určite padne aj otázka na špecifičnosť dieťaťa. Je veľmi rozhodujúce ako to matka-pestúnka bude interpretovať. Ak povie, že to je dieťa, ktoré si zobrali do pestúnstva a je to veľmi ťažké, tak sa už žiadna ďalšia rodina nenájde. Ale ak mama povie, že dieťa si zobrali do pestúnstva, lebo to potrebovalo, je to síce komplikované, pretože má rôzne prejavy, ale vedeli do čoho idú, že majú okolo seba dobrých odborníkov, ktorí im aj jemu pomáhajú spracovávať ťažkosti, tak týmto spôsobom sa nájdu noví rodičia. A o to nám ide.

3. Čo by ste vy chceli od štátu pre tieto rodiny?

   Aby rozšíril a garantoval služby pre rodiny. V prípade, ak ich potrebuje, aby ich rodina dostala. Jednoducho povedané, aby boli tieto služby nárokovateľné. Ak rodina, ktorá prijme dieťa do pestúnstva urobí službu pre štát, tak musí dostať od štátu zabezpečenie, pretože zobrala na seba zodpovednosť, rieši problém štátu. Pre štát je finančne výhodnejšie dať dieťa do pestúnstva, nehovoriac o tom, o koľko je to lepšie pre dieťa. Ak by som to zhrnul: služby a peniaze.

   Ďalším dôvodom je, že ak je dieťa v domove, štát dotuje jeho pobyt v domove. V porovnaní s týmto je náhradná rodina oveľa lacnejšia alternatíva. O polovicu. Čiže, peniaze sú k dispozícii, len ich treba presunúť inam a menej. Je to oveľa efektívnejšie, ale procesne samozrejme o niečo komplikovanejšie.

1. Ďalší problém je štúdium sociálnej práce. Podobne ako vysoké pedagogické školy, tak aj štúdium sociálnej práce na Slovensku je nekvalitné. Potrebujete však kvalitných ľudí. Čo s tým?

   Toto je smutný príbeh vývoja Slovenska. Štúdium sociálnej práce sa vyučuje na každej zastávke. Mňa osobne to veľmi hnevá, lebo ja som identifikovaný ako sociálny pracovník a mám pocit, že dobrá sociálna práca má veľmi dôležitú úlohu v porovnaní s psychológiou, ktorá má vyšší spoločenský status. Myslím si, že na konkrétne zmeny je dôležitejší sociálny pracovník. Psychológia v tomto prípade urobí len parciálny vstup. Pracuje možno hlbším, ale s istým výsekom. Na druhej strane, sociálny pracovník sa pohybuje v prirodzenom teréne, rozumie mu a pracuje s kontextom. Je to nádherná práca, ale v niečom náročná. Sociálny pracovník potrebuje mať vlastnú predstavu, hranice, pravidlá a byť zručnostne vybavený. Potom je to však nádherné, vedieť problém čítať, nájsť v tej komplikácii to, čo je pekné a zdravé a to ďalej rozvíjať. Takto rozumiem sociálnej práci ja. Potom ma štve, ak prídu nepoužiteľní absolventi. Budem otvorený. Neviem sa ubrániť dojmu, že najväčšiu devastáciu v tomto odbore urobila VŠ sv. Alžbety, ktorá produkuje tisíce sociálnych pracovníkov. Bohužiaľ, sú to nepoužiteľné kvantá. Poznám niekoľko organizácií, ktoré absolventov zo sv. Alžbety, ale aj z ďalších fakúlt, nepovažuje za ľudí s diplomom. Práve kvôli tejto nekvalite vzdelávania.

2. Čo je to, čo im chýba?

   Jednoducho povedané, je to kúpený diplom. Viem, ako prebieha výučba, sú to platené štúdiá. Vyučujúci tam docestuje, niečo veľmi skrátené odprednáša. Aby tam nemusel cestovať druhýkrát kvôli skúšaniu, na konci hodiny rozdá test a všetkých akože otestuje a dá im známky. Napríklad.

3. Stretávaš sa s rodinami, ktoré si chcú zobrať opustené dieťa, chcú mu dať lásku. Aké sú základné pohnútky za týmto rozhodnutím?

   Môžem povedať, že dopátrať sa k skutočnej motivácii je jedna z najkomplikovanejších vecí a možno až vec nemožná. Môžem konštatovať, že väčšina ľudí, ktorí k nám prídu, či už sú to páry alebo jednotlivci, nemajú vlastné deti. Je to teda túžba, potreba mať dieťa. Samozrejme, je to kombinácia s inými dôvodmi. Ide o to, čo z toho uvaríme na konci série stretnutí v rámci prípravy. Je potrebné, aby sa dokázali posunúť k tomu, čo potrebuje prijímané dieťa. Potom je tu menšia skupina ľudí, ktorí už majú vlastné deti, ale zároveň dospeli k tomu, že toto je ich poslanie, ich životná téma. Sú to veľmi vzácni ľudia pre opustené deti. A takých by sme potrebovali o niečo viac.

4. Musím to spomenúť. Prvá žena, ktorá trochu vašu prácu nabúrala, je Tereza Boučková knihou Rok kohouta. Zároveň však poznám prípady, kde je to naozaj komplikované, najmä vo chvíli, keď dieťa príde do veku tínedžera.

   Môžem k tomu povedať niekoľko komentárov. Tereza Boučková napísala k tejto téme viac. Jej výpovede vystihujú typickú sínusoidu, ktorou prirodzene prechádzame. V prvej etape písala o tom, že ak si zoberiem malé dieťa z domova, tak sa cítim ako taký malý alebo aj veľký spasiteľ. Mám pocit, že som dieťa doslova zachránil. Všetko funguje, dieťa plače, ja ho zoberiem, ono sa utíši. Ale vieme, že to nie je tak, že je to oveľa komplikovanejšie. Potom príde puberta a sínusoida sa zhupne do tej druhej krivky a tam máme pocit, že to stráca zmysel, lebo veci nemám v rukách. A o tom je vlastne tá druhá kniha Rok kohouta. Ale, ak to v tej prvej fáze sínusoidy nebola celkom pravda, tak ani v tej druhej to nie je celkom pravda. Treba počkať na ďalší vývoj života. Toto rozloženie do širšieho kontextu je pomoc pre mňa a asi aj pre iných rodičov, aby sme neprepadali depresii v ťažkých obdobiach. Druhá vec, o ktorej hovorí dlhoročný český výskum, kde profesor Matějček s kolegami 30 rokov skúmal niekoľko skupín detí, 30 rokov porovnával, ako sa vyvíjajú. To je veľmi vzácny výskum. Je málo takých výskumov, ktoré dlhodobo pozorujú, skúmajú jednu osobu od detstva do stredného veku. Porovnával deti z detského domova, deti z pestúnskych rodín, deti z SOS vesničiek, ktoré existujú v Čechách a kontrolnú vzorku. Teraz ten komplikovaný výskum veľmi zjednoduším. Správa z neho hovorí: čo sa týka napríklad kriminality, v bežnej populácii x-percentná, pri deťoch, ktoré celý život vyrastali v bezvzťahovom prostredí, teda v detských domovoch, tam je to percento kriminality trikrát vyššie. Percentá pri deťoch, ktoré vyrastali v pestúnskych rodinách a v SOS vesničkách, teda s materskou osobou, tam boli percentá dvakrát vyššie. Čiže aj v bežnej populácii je kriminalita, no a u detí z náhradných rodín je síce dvojnásobná, s čím treba počítať, ale nižšia ako v domove. Teda vplyv rodinnosti má zmysel. Ďalší komentár je, že láska nestačí. Teda, myslieť si, že ja som si zobral deti, budem ich milovať a to je všetko, je dosť mylný názor. Ukazuje sa, že to jednoducho nestačí. Láska je kľúčová, ale pomoc spracovať traumu a odborná pomoc je pre rodiča aj dieťa dôležitejšia, ako by sa javila. Tiež napríklad povedať dieťaťu primeraným spôsobom, že je adoptované a to dostatočne včas, je dôležité, ako keď sa to dozvie od susedov a nekonštruktívnym spôsobom. Existuje rad takýchto kvalitatívnych vecí, ktoré treba urobiť správne. Treba počítať s tým, že puberta prijatého dieťaťa bude komplikovanejšia, lebo jeho identita má komplikovanejšiu históriu, fakty a vzťahy. A tomu treba prispôsobiť aj odborné sprevádzanie pre dospievajúceho.

5. Stávajú sa také veci, že rodina, ktorá si zoberie dieťa z domova, sa rozpadne. Čo sa v takomto prípade vlastne stane? Pre akékoľvek dieťa je to veľmi ťažké, ale je to v týchto prípadoch aj nejako legislatívne problematické?

   Má to štandardný postup, keďže legislatíva s takýmito prípadmi počíta. V podstate kopíruje rozvod, treba nanovo rozhodnúť o dieťati, komu bude zverené. Je to veľmi nepríjemná, nešťastná situácia, neviem, ako inak to povedať. Pretože dieťa zažíva druhýkrát to isté, zvyčajne s plným vedomím. Prvýkrát, keď ho opustili rodičia, čo si zvyčajne informačne nepamätá. Je to zlé, ale stáva sa to a opäť s tým treba pracovať. Pre mňa je kľúčové a vlastne celá tá naša práca stojí na tom, že analýza toho, čo sa stalo, je už trochu zbytočná. Podstatná je otázka, čo urobíme s tým, čo sa stalo. Už nie je dôležité, čo som spravil, ale čo s tým spravím potom. Potom môžem vždy niečo spraviť. Ako rodič sa môžem zachovať konštruktívne, čo najviac komunikovať a kooperovať s partnerom v záujme detí, keďže som si zobral za ne zodpovednosť vedome.

6. Je adopcia určená len pre páry?

   Dieťa si môže adoptovať aj človek, ktorý je sám.