Rozhovor a videá: Jakub Kratochvíl, Mária Miklušičáková.
Korektúra: Luďka Kratochvílová. Dizajn: Palo Sopko.
S františkánom Rajmundom sa stretávame už niekoľko rokov. Väčšinu spoločného času sme strávili vo vežiach kostolov pri hodinách a zvonoch alebo v kláštornej dielni pri opravách ručičiek a ozubených kolies. Po vežiach sme lozili, keď snežilo a aj v horúcom lete.
Na jar tohto roka sme sa s Rajmundom rozprávali o živote, o jeho poslaní, o blízkosti, prianiach a očakávaniach, o rozmere služby a o prijatí slobodných matiek spoločnosťou. Vtedy bol ešte študent teológie a maďarčiny. V lete, po vysviackach, ho prevelili do Fiľakova. Je tam kňazom.
Na konci leta sme sa znovu po dlhom čase stretli. Vo Fiľakove. Zvykal si na život v malom meste, opravoval hodiny a zdokonaľoval sa v maďarčine. Na otázku, prečo sa začal učiť po maďarsky, odpovedal: „Keď je niekomu ľahšie, vyjadriť to, čo prežíva, po maďarsky, budem sa učiť po maďarsky.“ Hovoril o chudobe a štedrosti Fiľakovčanov, o spolužití s Rómami, o klebetách aj láske. Čas strávený s Rajmundom je vždy pokojný a plný. Vo Fiľakove je tento pokoj ešte čímsi znásobený.
Krátko pred Štedrým dňom sme ho znova navštívili. Chystal sa na Vianoce, čas dlhých spovedí a prípravy na pokojné chvíle. Žije sa mu tam veľmi dobre. Napĺňa ho služba počúvania a vypočutia.
Súčasťou rozhovoru sú videá z opravovania hodín na Katedrále sv. Martina, Michalskej veži, na veži kostola Milosrdných bratov či hodín na kostolnej veži v dedinke Báb.
-
Z akej rodiny pochádzaš?
Sme tradičná katolícka, veriaca rodina. Mám staršieho brata a tri mladšie sestry. Ja som druhý. Pôvodne som z dvojičiek, ale druhé dvojča sa nenarodilo. Najmladšia sestra má šestnásť, Mária. Je nás päť a každý sme iní. Vzťahy si udržiavame veľmi dobré, hlboké, aj s rodičmi. V rodine cítim veľkú podporu aj na tejto ceste, byť františkánom, a zároveň mám i ja veľké pochopenie pre nich. Nikdy som sa nestaval do roly moralizátora, niekoho, kto by mal ľuďom hovoriť, ako majú žiť. Skôr sa snažím byť človekom, ktorý je blízky. Nebolo, samozrejme, všetko ideálne, ale veľmi si cením, že v tých najdôležitejších, najťažších situáciách, ktoré v rodine nastali, sa naši zachovali veľmi múdro, vedeli vytvoriť atmosféru dôvery, aj prijatia. Človek mal pocit, že keby to v živote nejako zlyhalo, má sa kam vrátiť. Domov.
-
Čo teraz robíš?
V škole mám posledný semester, dokončujem diplomovku, ktorú musím odovzdať koncom apríla. V máji sa budem učiť a potom ešte podoťahujem hodiny, na ktorých mám resty. Sú to už len drobnosti. Poistiť ručičky na Michalskej veži a na Radnici. A od prvého júla by som mal byť vo Fiľakove.
-
Ako k tomu došlo, že ideš do Fiľakova?
Ešte pred tromi rokmi tam pôsobil náš brat, ten ale odišiel a druhý brat, čo vedel po maďarsky, nečakane zomrel. Tak vznikla potreba a otázka, kto by sa učil po maďarsky. Povedal som, že môžem. Už sú to dva roky. Teraz, keď skončím školu, by som tam mal nastúpiť, pôsobiť v našom kláštore. Budem tam žiť.
-
O čom píšeš diplomovku?
O svätom Antonovi. Podrobnejšie sledujem jeho kázeň. Je to historická téma a na prvý pohľad znie nudne, ale keď si to človek rozmení na drobné, tak svätý Anton bol človek nejakej doby, tá mala svoje problémy a aj prínosy a on v nej žil a tvoril. Je to zaujímavé. Rovnako tak aj rozvoj mestských štátov, politické, cirkevné prostredie, rôzne nálady. Trochu opadnú mýty. Predsa len je to človek z trinásteho storočia. Práca je tiež kritickým pohľadom do františkánskych aj cirkevných dejín. V tom to má pre nás, františkánov, zmysel. Je tam veľa skúsenosti. História jeho života, aké podmienky vplývali na jeho kazateľskú činnosť. Práca sa snaží o odmytologizovanie rôznych zbožných prejavov, ktoré samy o sebe nemusia byť zlé, ale už sú dnes človeku vzdialené.
-
Koľko je františkánov na Slovensku a kde na juhu máte kláštory?
Na Slovensku je nás teraz asi sedemdesiattri. Máme sedem kláštorov. Maďarských veriacich máme tu v Bratislave, vo Fiľakove a v Nových Zámkoch. V troch komunitách zo siedmich. Vo Fiľakove máme farnosť. Žije tam desaťtisíc obyvateľov, z toho asi šesťtisíc maďarsky hovoriacich a asi tritisíc Rómov. Je to svojský fenomén. Vnímame ho tak, že sa oň treba starať. Už som tam párkrát bol, cez víkend alebo dva mesiace cez Vianoce a bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, či už s Rómami, alebo s Maďarmi. Je to typické malomesto so všetkým, čo to obnáša, s dobrosrdečnosťou aj s klebetami. Napríklad rómska kultúra je zaujímavý, špecifický fenomén. Zvlášť pohreby, to je kultúrna akcia, to je zážitok.
Ľudia tam vedia po slovensky, ale niekedy je to veľmi jednoduchá slovenčina, taká kuchynská. Napokon, silným impulzom, pre ktorý som sa pustil do učenia sa maďarčiny, nebolo, že by to potrebovali. Tí ľudia toľko vedia po slovensky. Raz mi však jedna pani rozprávala svoj životný príbeh. Nebol jednoduchý, zomrel jej manžel, deti si pochovala, ale popri tom všetkom vnímala, že Boh je pri nej a neopustil ju. Bolo jej ľahšie povedať to po maďarsky, tak si vravím, že to stačí ako dôvod. Keď je niekomu ľahšie vyjadriť to, čo prežíva, po maďarsky, budem sa učiť po maďarsky.
-
Prečo si sa stal kňazom?
Uvažoval som nad tým už od detstva. Kostol mi bol vždy blízky. Aj vďaka kňazom v Leviciach, ktorí mi pomohli prekonať rôzne problémy, nesúce sa s vekom. Mal som s nimi dobré vzťahy a páčil sa mi ich život. Silným momentom bolo, keď som na jednej akcii stretol františkánov – dovtedy som o nich nič nevedel. To, akí boli, ľudsky hlbokí a hodnotní, na mňa veľmi zapôsobilo. Aj ja som chcel byť taký. Časom sa tie dôvody menili. Ako keď sa človek zaľúbi do dievčiny, tá láska, ak nevyhasne, sa vyvíja. Samozrejme som to veľmi zvažoval, veď aj zaľúbený som bol, aj vzťah som mal. Momentálne ma ale najviac napĺňa rozmer služby.
-
Hodiny
Ako si sa dostal k tomu, že si začal opravovať hodiny?
Mal som asi štrnásť rokov, chodieval som k nám do kostola a okrem toho som chodil na elektrotechnické krúžky, mal som k tomu blízko. Z náboženstva a z výchovy som prostredníctvom niektorých našich katechétov alebo aj kňazov - ich mentalita bola mentalitou človeka vychovávaného v komunizme v strachu - vnímal, že treba všeličo plniť, aby bolo dobre. Mal som to takto nastavné. No keď mi farár dovolil vymeniť prvú neónovú trubicu, prvú žiarivku, stal sa pre mňa kostol miestom dôvery. Zrazu som mohol opravovať svetlá. Bol to obrovský a odvážny farárov krok, že mi dovolil chodiť po vysokom rebríku. Trinásťročný chalan a šahá do elektriky! Predsa len, keby sa mi niečo stalo, je to preňho jednou nohou kriminál. Okrem iných vecí tam boli aj hodiny na veži, ktoré nešli. Najskôr sa o ne staral jeden pán, ale ten išiel na protialkoholické liečenie. Nebol hodinár, ale vedel, čo treba robiť, vedel zastaviť kyvadlo a pustiť ho na správnu hodinu. Keď odišiel, hodiny sa zastavili a mne to bolo ľúto, lebo keď doteraz išli, mohli by ísť opäť. Rozobral som jednu prevodovku a zaniesol som ju otcovi so slovami, že ak toto opravíme, tak tie hodiny pôjdu. Myslel som, že je to len jednoduchá porucha. Otec mi povedal, že to bude komplikovanejšie. U nás v Leviciach je Kostol svätého Michala, má dve veže a poháňa to jeden stroj. Bol to celkom zaujímavý mechanizmus, rozvody, tyče, kolesá, ručičky a prevody. Stodvanásťročný maďarský mechanizmus. Tam to začalo. Napokon sme sa do toho s otcom pustili. Naučili sme sa tam, ako funguje jednoduchý mechanizmus a zároveň som tak nadviazal lepší vzťah s otcom. Dostalo sa mi dôvery a to ma začalo ohromne oslobodzovať a zároveň sa začali lepšiť moje vzťahy; dôvera k autoritám, k rodičom. Začalo to hodinami v kostole v Leviciach. Bola v tom aj zvedavosť, aj túžba. Napokon sa to stalo koníčkom.
-
Podarilo sa ich opraviť?
Hej, fungujú. Pamätám si, že sme ich robili rok. Chodili sme ich každý deň naťahovať kľukou. Osemdesiat kilové závažia. Neskôr sme vymysleli automatické naťahovanie, vyčistili sme ručičky a mechanizmus a opravili podsvietenie sklenených ciferníkov.
-
Neskôr si sa dostal k opravovaniu hodín, až keď si prišiel do Bratislavy?
K ďalším hodinám som sa dostal, keď som bol už ako františkán na návšteve v kláštore v Trstenej. Spolu s miestnym organistom sa nám ich podarilo spresniť. Tak sa o mne dozvedeli bratia a dali mi opraviť aj jedny nástenné hodiny a vzácne hodiny z 18. storočia v Trnave.
-
V Bratislave si začal ktorými hodinami?
Na veži u Milosrdných bratov. V priebehu desaťročí sa tam vystriedali tri mechanizmy. Pôvodný bol z 18. storočia. Našiel som z neho vo vežil len nejaké súčiastky. V roku 1948 bol nahradený strojom, ktorý za nejasných okolností zničili v roku '68, keď prišli Rusi. Teraz je tam tretí stroj, ktorý som rozbehol. Vtedajší predstavený, brat Richard sa oň staral, išli asi polroka. Potom sa zasekli. Nový predstavený kláštora však nemal záujem, aby sa stroj opravil, tak istý čas stáli. K opraveniu som sa dostal až minulý rok na jeseň, aj teraz na nich pracujem.
Po hodinách u Milosrdných bratov som začal opravovať tie na nábreží v podhradí. Je tam starý mechanizmus z roku 1805 a ten poháňa nový elektronický systém s odbíjaním z deväťdesiatych rokov, ktorý sa nastavuje automaticky. Zo starého stroja boli použité ozubenia, ktoré však boli zaseknuté, a preto hodiny nefungovali. Stačilo tie ozubenie a zaseknuté kĺby opraviť. Keď som tam zašiel, vyčistil som ručičky a premaľoval ciferníky. Ako ďalší problém sa ukázala elektrika. Odkedy do veže udrel blesk, boli s ňou problémy, to sme opravili ako posledné. Ostala tam jediná chyba a tou je elektronický strojček, ktorý hodiny poháňa. Práve teraz som montoval prototyp novej elektroniky, ktorá bude riadená pomocou GPS, na vežu u Milosrdných bratov. Tam už funguje. Treba ho namontovať aj do veže na nábreží. Hodiny na všetkých tých vežiach v nejakom momente išli a keď sa aj stalo, že nešli, tak som tam vybehol a napravil to.
-
To bola prvá veža, na ktorú si ma zobral. Po tomto malom kostolíku si sa pustil do Katedrály svätého Martina?
Z Katedrály dali práve dole lešenie po rekonštrukcii a hodiny tam síce išli, ale každý ciferník úplne inak, hoci odbíjanie išlo správne. Šiel som za miestnym farárom, že sa v tom trochu vyznám a že je to otázka jedného šróbu. Pustil ma tam a ja som zistil, že hodiny mali zreštaurované, pozlátené ručičky, ale bola to estetická reštaurátorská robota, nie hodinárska. Neboli vyvážené, ozubené prevody 1/12 išli nasucho, boli hrdzavé a elektronické mechanizmy, ktoré ich poháňali, sa zadrhávali. Ručičky som zvesil, v dielni v kláštore som ich vyvážil, prevody som vyčistil a namazal a všetko sa zdalo byť v poriadku, no na dvoch ciferníkoch ukazovali čas trochu inak ako na druhých dvoch. Až pred mesiacom som zistil, kde je chyba. Jeden malý elektronický minútový spínač bol zlý, mal zlé kontakty a niekedy nezopol obvod a nepretočil o minútu, preto tie hodiny meškali. Banálna chyba za euro. Teraz už hodiny na najväčšej veži v Bratislave idú správne.
-
Ako si si získal dôveru ľudí, že ťa do veží k hodinám vôbec pustili?
To je veľmi zaujímavé. U Milosrdných som bol v habite na modlitbovej akcii, oslovil som vtedajšieho predstaveného brata Richarda a on súhlasil. Cez kamaráta zo seminára som oslovil farára v Katedrále, že by som sa na ich hodiny mohol pozrieť. Myslím si, že vtedy zavážilo aj to, že som františkán. Mimochodom, predtým mala o opravu hodín na katedrále záujem nejaká firma z Čiech, ale sa s nimi, myslím, kvôli cene, nedohodli. Iný prípad bolo podhradie. To som bol v Bratislave ešte len krátko a chodieval som na prechádzky k Dunaju, vtedy som ten kostol objavil. Išiel som za farárom, že by som sa vedel pozrieť na ich hodiny a že som františkán. Zostal som rovno na omšu. Po omši sa mi ospravedlnil, že mi neveril. Mal totiž takú skúsenosť, že raz prišiel chlap, ktorý chcel slúžiť omšu a ukázalo sa, že to mal v hlave nejako popletené. Nakoniec s tým teda súhlasil.
-
Ako to bolo s Michalskou bránou? To nie je kostol.
Chodieval som často okolo a videl som, že žiadne hodiny na veži nejdú. Mal som túžbu pozrieť sa na to. Niekedy sa ani nechcem pustiť do opravovania, len sa tak pozrieť, ako to vyzerá, lebo viem, že tej roboty by bolo veľa. Každá veža je trochu iná, každý stroj je iný. Tak ma lákala aj Michalská. Zašiel som na Mestský pamiatkový úrad, pod ktorý veža patrí. Kým som nepovedal, že som opravoval aj hodiny na Katedrále, veľmi nedôverčivo na mňa pozerali. Ale referencia z Katedrály ich presvedčila a rovno ma požiadali, či by som sa im nepozrel aj na hodiny na radnici... (Chacha.) Lebo im tam nefungovalo odbíjanie. Tam sa pokúsim opraviť aj guľu, ktorá je pod hodinami. Teraz je natočená z modrej strany. Je to lunárny kalendár, ktorý sa otočí raz za dvadsaťosem dní. Má ho každý orloj. A aj Bratislava má takúto vzácnosť, ktorá ale nefunguje. Za komunistov sa to otočilo raz za deň, čo bola hlúposť. Zimný a letný čas sa mení, slnko v priebehu roka vychádza a zapadá inokedy. A hlavne nemá zmysel ukazovať, že je ráno alebo večer. Bude tam treba spraviť iný prevod a napojiť ho na hodinový stroj.
-
Naozaj dokážeš opraviť aj to?
Zaujímavé je, že všetky hodiny v Bratislave mali v podstate banálnu chybu. Napríklad ten elektronický systém na Michalskej veži fungoval rovnako ako systém na kostole v Podhradí. Bola tam len zaseknutá stará mechanika. Chyba sa odstránila počas jedného sobotňajšieho popoludnia a hodiny fungovali. Najbanálnejšia chyba bola na hodinách na Starej tržnici, tam bol len zle umiestnený prijímač signálu GPS. Len som ho posunul na iné miesto a hodiny zrazu fungujú. Na radnici bola tiež malá chyba, zle vypočítaný prevod, dá sa tam nový a už to bude fungovať.
-
Už si toho v Bratislave opravil naozaj dosť.
Bola to pre mňa česť, že som sa mohol dostať do všetkých tých veží. Spomínam si, ako sme chodili zo školy z Levíc na výlety do Bratislavy a pozerali si tie veže a staré budovy. Keby mi vtedy niekto povedal, že všetky tieto hodiny poopravujem, tak by som tomu neveril. (Chacha.) Zároveň som pri tom stretol množstvo zaujímavých ľudí.
-
Keď sme pri ľuďoch, ako to bolo s chlapcom hodinárom, na kostolnej veži v dedine Báb? Pripomínalo mi to dokonca rozprávanie o tvojom detstve, keď ti dovolili „rýpať sa“ v hodinách už ako chlapcovi.
Áno, je to podobné a má to spojitosť aj s Levicami. Kňazom v Bábe je Marián, ktorý bol počas môjho detstva kaplánom v Leviciach. Bol jedným z ľudí, ku ktorým som cítil dôveru. Ani neviem, ako na mňa teraz prišiel. Požiadal ma, aby som opravil hodiny na veži v Bábe. Mimochodom, to bola zaujímavá robota, sú tam sklenené ciferníky s podsvietením. Ľudský príbeh, ten o Erikovi, chlapcovi, ktorý sa stará o hodiny, je zaujímavý. Aj som Mariánovi hovoril, že to, že dovolí Erikovi loziť po streche a po veži a babrať sa so strojom, že sa to tak možno nezdá, ale pre toho chlapca to má veľkú cenu. Viem to z vlastnej skúsenosti. Ten chlapec je okrem toho aj organista. A čo viem, tak to má v rodine ťažšie. V kostole bolo preňho vytvorené miesto a má za čo cítiť zodpovednosť. Je z neho dedinský hodinár. Aj keď sme to montovali, tak sme to robili spolu. Má sa kde realizovať. Azda môže vďaka tomu aj osobné problémy v rodine ľahšie preklenúť. Koniec koncov, možno práve toto je úlohou kňaza. Nie byť horlivý a vravieť ľuďom, že majú byť lepší kresťania, ale vycítiť, že tento človek teraz nepotrebuje modlitby či púte, ale obyčajné prijatie alebo dôveru a priestor, kde sa bude môcť realizovať. Rovnako si pamätám, že som s otcom prichádzal do konfliktu, keď som pomáhal na fare a zdržal som sa tam dlhšie. Hneval sa na mňa, že by som mal pomôcť doma. Bol to proces.
U nás to bolo vždy tak, že otec hovoril, čo treba robiť. Ale v kostole som sám videl, že treba čosi spraviť a aj som to spravil. A možno som to robil o to radostnejšie, že mi to nikto nemusel prikázať. Tiež som takto začínal. Možno, že to Erika tiež chytí a rozvinie tento koníček a možno bude robiť čosi iné, ale preňho to teraz, v tomto období, určite zmysel má, chodiť tam a rýpať sa v stroji a zároveň tým robiť službu.
-
Služba
Rozmer služby si spomenul už druhýkrát, je pre teba dôležitý?
Vnímam ho hlavne teraz, ako som po večných sľuboch, ako som diakon, ako sa venujem maďarčine. Ľudia na Slovensku, napriek procesom, ktoré v spoločnosti prebiehajú a napriek procesu sekularizácie, majú dôveru v kňazov – a o to je to i náročnejšie.
Rozmer služby, práca s ľuďmi je tým, čo ma napĺňa. Sprevádzanie ľudí. Teraz v piatok budem pochovávať jednu osemdesiatsedemročnú paniu. Človek si povie, užila plnosti života, hoci ho nemala ľahký. Zomrel jej syn, bola vdova. No bola ako moja mama, veľmi ma podporovala, aj v jazyku. Vždy sa vedela milo prihovoriť, usmiať sa. Nie je to vždy ľahké, byť na blízku. To je ale hlavný dôvod, prečo ísť touto cestou, tá blízkosť, ktorá sa dá zažiť v stretnutí. Keď príde za mnou človek ako za kňazom, neberiem to ako privilégium, nejaký status, že niečo znamenám, ale s pokorou pred životom a ako možnosť.
Mnohokrát prídu ľudia aj s problémami, ktoré by mal riešiť skôr psychológ, ale za ním nemajú odvahu ísť, je to podľa nich hanba, tak idú za kňazom. Aj v tom musí byť kňaz trošku múdry, aby to vedel rozlíšiť a povedať, že tu už neviem pomôcť, tu musí prísť pomoc odborná.
-
Teraz je to rozmer služby a na začiatku to bolo čo?
Vyvíjalo sa to rokmi. Na začiatku v podstate aj kvôli komunite – v komunite sa človek neskryje a prináša do nej celého seba samého. Nás je tu teraz dvadsaťdva. Uvedomil som si, že veď aj ja tvorím komunitu, aj ja som priniesol dobré veci a takisto aj svoje zlé povahové vlastnosti. Lámať sa to začalo, keď som si uvedomil jej sociálny rozmer a silným momentom bola práca s ľuďmi. V úplných začiatkoch to bol skôr sebecký dôvod – ja chcem byť takýto –, až potom sa to postupne preklenulo.
-
Teraz máš tridsať rokov. Na túto cestu si sa vydal cez svoje búrlivejšie obdobie, nie?
Mal som dvadsať, keď som vstupoval. V rámci bratstva je užší okruh bratov, ktorí sme sa časom našli, hoci nie sme v jednej komunite. A ako je úzky okruh bratov, tak je aj úzky okruh ľudí, ktorí nie sú františkáni, nie sú v kláštore, a predsa sme si veľmi blízki. Poviem to tak: ako keby sme videli svoju nahotu. Už sme spolu prežili mnoho vecí, už veľmi poznáme jeden druhého. Zažili sme hlboké priateľské rozhovory aj búrlivosť, aj pokoj, aj hľadanie, aj diskusie, aj nedorozumenia. Búrlivosť a starosti, čo sprevádzajú človeka v mladosti, neobchádzajú ani nás.
Človek istým veciam neunikne a musí si ich prežiť. Vďaka priateľom či už z radov bratov, alebo z radov ľudí, ktorí sú vonku, sa to darí. Mohol som si dovoliť byť nahý pred ľuďmi, ktorí ma poznajú aj tak, ako ma nepoznajú mnohí bratia alebo ľudia zvonku. To tak asi bežne býva, že človek má okruh priateľov, s ktorými prežívajú všetko.
-
Keď vravíš o blízkosti, čo tým myslíš? Aj keď vravíš o službe, aj keď vravíš o priateľstve, že si môžeš dovoliť byť nahý, je to „iba“ byť alebo niečo iné?
Na jednej strana je to byť a na druhej vyslovene s človekom prežívať nejaké obdobie. Vlani sme sa stretávali v skupine približne dvadsiatich ľudí. Mnohí z nás končili vysoké školy, končil sa im študentský život, isté pohodlie, vstupovali do života. Bol pred nimi veľký otáznik, aké to bude? Ako s robotou? Kde sa usadia? Viacerí z nich boli vo vzťahoch. Bol som prekvapený, ale ten proces zasiahol celé ich bytie, otriaslo to nimi od základov, vierou, zmyslom existencie, či to, čo študujú, robia dobre, či ich to bude baviť? Tento môj priateľ, moja priateľka, čo s ním ďalej? Aj rôzne osobné problémy, problémy z rodín... Existujú situácie, keď stačí, že dokážeš druhého človeka vypočuť, aj keď mu nedokážeš poradiť. S týmito ľuďmi som to vtedy vyslovene prežíval. Stretávali sme sa, veľa sme sa rozprávali, riešili, z x-strán sme sa na to snažili pozrieť. Bolo to dosť vyčerpávajúce. Čiže je to tak, ako sa v Biblii hovorí, plakať s plačúcimi, radovať sa s radujúcimi. Byť s človekom v užšom vzťahu a zdieľať s ním všetko, čo prichádza. Ťažko sa mi vysvetľuje, čo to je, ale tie stavy som prežíval s nimi, hoci sa ma to ešte nijako nedotýkalo.
Snažili sme sa aj pomocou Biblie, v starozákonných príbehoch hľadať paralely. Ako keď som vravel o svätom Antonovi a o kritickom náhľade do minulosti, tak aj z toho starozákonného nezrozumiteľného príbehu, zrazu vysvitne, že ľudia riešili to isté. Boli postavení pred otázky života, strachu, pasovali sa s bolesťami, s neistotami a nepriateľmi. Zrazu tí ľudia vnímali, že nie sú na svojej ceste sami a podarilo sa im to preklenúť. Existujú aj ľudia, čo potrebujú viac špekulovať a boja sa urobiť krok vpred, s nimi sa dá kráčať len do istého bodu. Podarilo sa mi nadviazať vzťahy s ľuďmi, keď som bol vo Fiľakove. Videl som problémy, akými tam rodiny žijú, keď som chodil svätiť domy, alebo keď prišli nahlásiť pohreb či krst. Niekedy človek hneď nepovie, čo sa deje, ale už to trošku dokážem vycítiť. Keď som prvý raz u niekoho na návšteve, tak viem, že tam čosi nehrá. Naposledy som mal takú intenzívnu skúsenosť vlani. V tomto konkrétnom prípade som tam napokon namiesto toho, aby som len požehnal byt – čo malo zabrať pätnásť minút – strávil tri hodiny. Rozprávali sme sa o problémoch s alkoholom v rodine a o rozvode. Blízkosť je asi o tom, že človek zdieľa s ľuďmi to, čo žijú.
-
To je tvoja úloha, to je služba, byť s ľuďmi nie pätnásť minút, ale tri hodiny? To je to, čo chceš robiť, čo máš robiť?
Vybadal som taký fenomén, že každý z nás, čo sme tu v kláštore, poviem, má nejakú charizmu, vlastnosť. Niekto je zručný, niekto vie spievať, iný je obľúbený spovedník alebo sa s ním radi stretávajú architekti a umelci. Za mnou sa ľudia radi chodia rozprávať alebo riešiť problémy, ale najmä porozprávať sa, byť blízkym. Toto ma naozaj napĺňa; odovzdať sa ľuďom, byť tam k dispozícii, byť prítomný. Ľudia chcú žiť dobre, spokojne – to neznamená, že teraz budú chodiť každú nedeľu na omšu a dodržiavať všetky predpisy. Žiadnym spôsobom ich k tomu takto nevediem. Chcú žiť normálny, hodnotný život. Vnímal som a zažil, že priestor, ktorý som im vedel vytvoriť, im pomohol. Čo bude o päť rokov, ako sa to vyvinie, kde budem, aké budú nové výzvy, to neviem, momentálne však toto vidím ako svoje. Zároveň som u ľudí vnímal túžbu a potrebu, že im niečo takéto chýba. Ja sa necítim byť spasiteľom, to nie, aby ste si nemysleli. To z obyčajnej ľudskosti.
-
Chýba im opora?
Bol som veľmi prekvapený, ale problémom nie je, že by človek nemal za kým ísť, že by nemal priateľov, ale on jednoducho – párkrát sa mi to podarilo vycítiť – rieši starosť a nejde mu to. Keď som mu predstavil víziu toho, kým je a ako by mu to mohlo ísť, mnohokrát ľudia ostali prekvapení, že to mi ešte nik nepovedal. „Človek sa s tebou dobre cíti, keď sa na teba pozrie. Má taký príjemný pocit,“ hovorím. „A to mi ešte nikto nepovedal,“ vraví mi na to. To je len príklad. Pre mňa sú niektoré veci samozrejmé, ale ony vždy samozrejmé nie sú. Ľudia majú známych, aj blízkych, aj priateľov, ale plnohodnotne sa stretnúť, ako keby sa tejto možnosti veľmi nedarilo. Nevravím, že s každým, koho stretnem, je to hlboké, sú napríklad typy ľudí, ktorým nerozumiem alebo sa im vyhýbam, ale to, myslím, je normálne. Každý takýto príbeh človeka, s ktorým som sa stretol a niečo sme riešili, je novou skúsenosťou, ktorá posúva. Nie je to tak, že ja by som niečo vedel alebo si prečítal. Tiež mám ľudí, s ktorými sa ja zdieľam. Ide o to, že človek si je s druhým blízky a tiež je to o spoločnom hľadaní cesty a pravdy. Hľadáme ju spolu. Nevravím, že to nesprevádzajú aj chyby, samozrejme, ale je to o neustálom spoločnom hľadaní pravdy.
-
Pravda
Čo je pravda v tvojom živote?
U mňa sa neustále rodí. Neviem jasne definovať, čo je to pravda, čo to je. (Chacha.)
-
Prečo ju hľadáte?
Zdieľanie som vždy vnímal ako prežívanie príbehu alebo osudu, či momentu, úseku života, ktorý sme spolu prešli. Na začiatku boli len otázky a v procese, keď riešiš si kladieš ďalšie, vždy ich je viac ako odpovedí, ale predsa len nejaké sú. Človek nejaké veci začne chápať, rôzne prekoná, buď strach, alebo mýty, vždy, aj u mňa, sa to rodí s niekým, v priateľstve. Koniec koncov aj keď dospejem k nejakému poznaniu, dôjdem k nejakej pravde, aj to sa časom posúva a prehlbuje alebo objavujem aj iné rozmery toho, že pravda alebo to, čo hľadáme, nie je len tak jasne definovateľné, ono to nie je len niečo, čo je modrej farby, ale má aj mnoho iných odtieňov, iných farieb a dá sa to ďalej rozvíjať. Paralelne sa takto dá podať ľudský život. Človek môže stále, my tomu hovoríme, rásť. Rásť, rozvíjať sa, ísť do hĺbky. Stáva sa tak ľudskejším človekom. Niekedy nachádzame pokoj v tom, že aj keď niektoré veci nevyriešime, nie sme na tej ceste sami. Sú priatelia, sú bratia, je blízka duša, ktorá so mnou zdieľa nejaký môj stav, a to niekedy aj stačí. Občas človeku ani tak netreba odpoveď alebo riešenia, ako to, že je niekto blízko. Mám niekoľko naozaj vzácnych ľudí, ktorých si vážim, aj mužov, aj ženy, aj starších, aj mladších a teda nie je dôležitá odpoveď, ale to s kým ju hľadáme.
-
Spomínal si, že aj medzi bratmi, aj mimo kláštora máš ľudí, pred ktorými si môžeš dovoliť byť nahý. Podľa mňa to nie je časté alebo samozrejmé. A tiež si spomínal, že spoločne hľadáte pravdu. To je tá hodnota? Aký zmysel má pravda?
Pravda je oslobodzujúca. Aj ten proces má byť oslobodzujúci. Nemusím si zodpovedať na všetko, ale má to vniesť nejaké svetlo alebo porozumenie. Za normálnych okolností by to malo viesť buď k oslobodeniu, alebo nejakému ďalšiemu nasmerovaniu vývoja. Nutne to človeka posúva vpred, ukazuje možnosti, ako by sa dalo ísť ďalej, lebo niekedy nie je jedna možnosť, niekedy je možností viac.
-
Slobodné matky / Ženy
Pri týchto slovách si spomínam na príbeh z Michalskej veže, ktorý si mi rozprával. Na jednom z poschodí strážila expozíciu pani, s ktorou si sa popri opravovaní hodín veľa rozprával. Ako to bolo?
Vždy som tam stretol zhovorčivé panie. S jednou z nich som mal bližší vzťah, keďže som sa s ňou často rozprával. Doteraz presne neviem, ako to s jej životom presne bolo, nechcel som sa na to pýtať, zdalo sa mi to citlivé. Tuším bola slobodná mamička a sirota a pochovala syna, ktorý zomrel na rakovinu a ju to poznačilo. Začala písať básne a snaží sa spoločensky angažovať. Občas si aj napíšeme a občas za ňou len tak na Michalskú vežu zájdem a porozprávame sa, hoci hodiny sú už opravené. Celé to s dávkou optimizmu veľmi dobre zvláda. Je to veľká škola života. Pri stretávaní sa s týmito ľuďmi mi tiež napadá, že nie im pomáha moja blízkosť, ale mne ich blízkosť dáva veľmi veľa.
Stretol som viac takýchto starších žien matiek. Človek by si povedal, že to je nejaká tetuška, ktorá v kostole krúti ružence. Mnohé tie ženy, ktoré som stretol, však prežili ťažké straty. Napríklad pochovali dieťa alebo blízkych. Ale videl som aj ďalší rozmer, že materstvo mnohokrát obnáša akúsi nevďačnosť, nedocenenie, nepochopenie, neprijatie alebo aj to, že niekedy sa deti vyberú svojou cestou a žijú naozaj zle. Človek v tom stretá ťažké a bolestné veci, keď nemá čo povedať, keď naozaj jediné, čo môže, je byť človeku blízko.
-
V našich rozhovoroch často spomínaš slobodné matky a ženy, ktoré ostali samy. Prečo ťa to tak zaujíma?
Bolo niekoľko situácií, keď som bol blízko slobodných mamičiek a zaujímalo ma ich prijatie spoločnosťou. Mal som kamarátku, ktorú som poznal zo stretnutí tu v kláštore a ktorá mala vzťah, ale keď otehotnela, tak sa na ňu jej priateľ vykašlal. Bola to presne taká situácia, ako bolo kedysi u nás doma, keď mamka otehotnela piatykrát a už sa to veľmi nečakalo. Z rodiny vtedy zazneli slová, aby šla na potrat, že načo je vám piate dieťa. Všetci okrem otca a uja boli proti mamke. Keď sa potom Mária narodila, tak mnohí, ktorí boli proti, ju prijali.
Príbeh tohto dievčaťa bol podobný. A mal som aj viac takých kamarátok. Vravel som im, že keby čokoľvek potrebovali, nejakú materiálnu pomoc alebo aj peniaze, že som ochotný im pomôcť. Ale toto tie ženy nikdy nechceli. Potrebovali prežiť tehotenstvo, lebo v tom čase, hlavne v začiatkoch, boli všetci proti nim. Tie baby ostali samy. Samy so svojím dieťaťom. Zopakovalo sa to, čo u nás, že keď sa dieťa narodilo, tak ich už tie rodiny prijali. Ale v momente tehotenstva to bolo ťažké. Niektoré z tých dievčat, čo sem za nami prišli, si mysleli, že keď ich všetci odsúdili, aj my ich odsúdime.
Matky, to je zaujímavý fenomén. Chodím aj k jednej panej domov opravovať skriňové hodiny. Stará sa o manžela, ktorý má alzheimera a ona sama má rakovinu. Záleží jej na tom, aby svojmu synovi, ktorý je mimochodom tiež chorý, odovzdala nejaké dedičstvo a tie hodiny majú pre nich veľkú hodnotu. Ten pán sa o ne veľmi pedantne stará, hoci je chorý, ale raz ich na seba z nedbalosti strhol a rozbili sa.
Pôvodne som si myslel, že prídem, opravím hodiny a pôjdem. Keď som však prišiel, samotná práca trvala hodinu a potom sme sa dve hodiny rozprávali. Ona mi zrazu rozprávala svoj príbeh, tak som počúval a pýtal sa. Teší sa, keď prídem, rozprávame sa. Matky sú také, materstvo v nich akosi už je. Vždy čosi napečú alebo uvaria. Aj toto je rozmer materstva. Chcú sa odplatiť alebo prejaviť lásku pohostinnosťou. Aj v tomto sú ľudia pre mňa vzorom.
Slobodná matka to nemá jednoduché, to som si všimol aj v kostoloch, musí sama dieťa obliecť, postarať sa oň a keď príde na omšu, lebo tam chce prísť, tak to dieťa tam nebude hodinu sedieť a počúvať. Ono chce chodiť.
Sú kostoly, kde deti môžu chodiť a rozprávať si a nikoho to neruší a ony sú veselá a dobré a tú hodinu sa tam premotajú. Ale sú tiež kostoly, kde na dieťa hneď zazerajú. Tam sa stretajú s neprijatím, majú to ťažké, sú na takéto veci samy a, žiaľ, ani kostol, cirkev alebo veriaci, nie sú tí, ktorí by vedeli vytvoriť priestor prijatia a otvorenosti.
Viem, že sa to stalo viacerým matkám, že sa na ne ľudia v kostole ohradili, čo tam robia s deťmi, že by mali byť doma a nie v kostole, že ich to ruší a prečo tu behajú a nech sú ticho. Viem o takýchto ľuďoch a pritom v referende hlasovali trikrát „Áno“, to je pre mňa paradox. Našťastie nie sú všetci takýto.
-
Ty tomu nejako rozumieš, že slobodná matka, kým sa jej narodí dieťa, nie je prijímaná spoločnosťou a potom, keď sa dieťa narodí, tak je?
Mne sa zdá, že kým je žena tehotná alebo ešte študuje a nemá vlastné bývanie, istoty – hoci s istotami je to dnes ťažké –, alebo je nezaopatrená, tak je to škrt cez rozpočet. Ľudia majú obavy o jej budúcnosť, ako to bude zvládať. Keď sa ale dieťa narodí, málokto má odvahu povedať nie. Tí ľudia si uvedomujú, že je aj ich. Asi si to tak neuvedomujú, kým to dieťa nie je vidno, ale keď sa narodí, tak ľudskosť akoby už nikomu nedovolí odmietať ho. To by už bolo veľmi drsné. Niekedy okolie potrebuje čas. Ale to je práve ten čas, ktorý je najťažší pre matku, ktorá ostala sama. Neviem si to inak vysvetliť. Asi je to časom, na začiatku ktorého je strach.
-
Františkánov však nie je toľko, aby sa mohli ľuďom takto individuálne venovať. Je priestor na otvorenosť a porozumenie aj na omši, že by to mohlo pomôcť viacerým ľuďom naraz?
Myslím si, že aj na omši by sa mal dať vytvoriť takýto priestor. Závisí to od toho, ako kňaz sám prežíva vieru, hľadanie pravdy a vzťah s Bohom. To hneď vidno na jeho kázni. Ako sa správa k ľuďom a akú atmosféru vytvorí na omši. Sú kňazi, ktorí nestrpia na omši deti a ak tam nejaké sú a nariekajú, bedákajú. Takto nikdy nenavodia atmosféru prijatia. Ľudia sami hovoria, že je to ťažké, že v práci majú problémy, doma majú problémy, prídu do kostola a tam je to tiež akési čudné. Kam už potom má ísť? Samozrejme, nemá to byť sladučké rozprávanie, ale priestor sa dá na omši vytvoriť aj pre matky s deťmi, aj pre starších. Sú omše, na ktoré chodia rovnakí ľudia, napríklad na deviatu chodia starší, v istú poobednú hodinu zase mladší, máme aj detské omše, aj maďarské omše. A práve na tých maďarských vidno, že je s nimi ľahšia práca. Tým, že sú tu menšina a majú jednu omšu za týždeň, tak tam chodia aj starí, aj mladí, aj rodiny s deťmi. Je tam cítiť silný rozmer spoločenstva a rodiny a aj po omši sú spoločné stretnutia.
Ja sám sa snažím, keď mám nejaké príhovory, poskytovať rozmer pochopenia a prijatia. Nie každý to dokáže, keď má zlé skúsenosti s ľuďmi alebo zo vzťahov, potom sa uzavrie. Ale bolo by dobré, aby sa nebál a bol otvorený. Tiež je to risk, lebo keď sa človek otvorene s niekým stretáva, tak sa môže všeličo stať. Aj chyby. Človek, keď ide do nejakého vzťahu, tak sa otvorí a stáva sa zraniteľným, ale aj ja sa takým stávam. Treba pre ľudí vytvárať priestor s čo najširším záberom, aby vedeli, že aj sem môžu prísť, že sa nemusím báť prísť. Nech som, kto som, nech vyznávam, čo vyznávam, nech je moja orientácia akákoľvek, tak viem, že sem môžem prísť. Hoci teraz je to trochu ťažké.
-
Prečo je to ťažké?
Problém vznikol v období pred referendom. Poznám sa s viacerými homosexuálmi, veriacimi, úprimnými a skvelými ľuďmi. A práve títo ľudia, ktorí veria a majú isté sympatie k cirkvi, sa nikdy nevnímali ako perverzní. V čase pred referendom sa v kostoloch veľmi často hovorilo o tom, aké je to neprirodzené a oni sa cítili veľmi zvláštne, lebo sa ukázalo, kto ich neprijme, keby povedali, akú majú orientáciu. Vieme, aká bola tá kampaň. A bolo dosť ľudí, ktorí hľadali pravdu, ale hneď prišli súdy a kategorizovania. Títo ľudia to bolestne prežívali. Predtým bol kostol miestom, kam aj s tým vedeli prísť – že cítia čosi iné – a vedeli to prežívať a nebáli sa o tom ani hovoriť. No v čase referenda to bol pre nich problém. Preto je to teraz ťažšie, vytvoriť pocit prijatia pre týchto ľudí, aby sa aj oni cítili v kostole dobre, po tom, čo sa udialo. Aby na nebáli prísť takí, akí sú.
-
Aké sú tvoje prvé skúsenosti s vedením omše alebo obradu ako takého? Ako to prežívaš?
Je to pekný rozmer. My, ľudia v cirkvi a zvlášť tí, ktorí chodíme na spoveď, na prijímanie a k sviatostiam, máme pokušenie tváriť sa, že sme lepší, lebo spĺňame nejaké podmienky. Ale keď som začal slúžiť, tak som zistil, že ľudia, ktorých som pochovával alebo deti, ktoré chceli dať pokrstiť, nespĺňali žiadnu z podmienok. O málokom z nich by som mohol povedal, že patrí do vzornej, perfektnej rodiny. Ale tí ľudia neboli o nič horší. Poviem to inak, my, čo tie podmienky spĺňame, sme neboli o nič lepší ako oni. Netreba si o sebe veľa myslieť. Zároveň tie stretnutia boli veľmi fajn, také porozprávanie sa. Mal som rád aj náuky, napríklad pri krste. Keď sme skončili, tak sme si ešte posedeli, pozvali ma na víno. A vždy to končilo tak, že samotný obrad mal trvať polhodinu a trval niekedy aj viac ako hodinu. Keď tam boli deti, snažil som sa do obradu zapojiť aj ich, aby boli všetci blízko. Zavolal som ich, nech nesedia v laviciach, ale nech prídu a krstili sme spolu. Napríklad krst ponáraním sa ostatným deťom, keď sa na to pozerajú, páči. Raz sa mi stalo, že to krstené dieťa kričalo, asi nechcelo byť pokrstené. (Úsmev.) Krsty boli vždy milým rozmerom.
Raz som krstil dievčatko sedemnásťročnej dievčine. Bolo to vo Fiľakove, kde sa hovorí po maďarsky. A keď som vypisoval krstný list, vravel som s jej otcom, teda starým otcom dieťaťa, že je mamička nejaká mladá. Lámanou slovenčinou mi povedal: „Viete páter, bol na diskotéke, prišiel s bruchom, nevie, kto je otec.“ Stávajú sa aj také milé situácie. Ale tiež som vnímal, že to bolo ťažké. Tomu mužovi zomrela manželka, on sa staral o svoje dve deti a teraz sa mu ešte narodila vnučka. K tomu sa staral aj o svojho synovca a neter, lebo ich rodičia sa na nich vykašlali. S tým chlapom sme si cez krst veľmi porozumeli, dlho sme sa rozprávali a bolo to veľmi príjemné.
Pohreby sú tiež príležitosť, ako sa s ľuďmi stretnúť, hoci bolestná, ale aj tam sa dá zvýrazniť rozmer vzťahu a lásky. Boli aj pohreby, kde sa ľudia smiali. Zaujímavé boli cigánske pohreby, truhla drahá, obleky drahé, cigánska kapela, všetci kričali a plakali, jedna žena odpadla, musela prísť sanitka, vypilo sa veľa alkoholu. Ešte sme ani truhlu do jamy nedali a už tam liali pálenku, šampanské, hádzali peniaze. Jakubisko si tie pohreby nevymyslel.
No a svadby sú tiež milé, dá sa o tom vtipkovať, dajú sa hovoriť príbehy. Ľudia majú aj pri obradoch radi príbehy zo života. Tento rozmer služby je fajn. Keď vediem takú liturgiu, je tam obrovská možnosť priblížiť sa k druhému človeku.
-
Kedy si prišiel na to, že máš rád ľudí? Že máš s nimi trpezlivosť?
Asi v reholi. Zistili som, že sa dá byť s mnohými ľuďmi, počúvať ich trápenie a aj radosti, ale človek musí mať možnosť sa vyventilovať. U mňa fungujú prechádzky. Vždy, keď som niekde bol, našiel som si obľúbenú trasu, kam som sa chodil prejsť. V Bratislave chodím popri Dunaji z kláštora až k Rakúsku, do lesa. Najradšej chodím v noci, keď je tam minimum ľudí, tma a ticho. A zistil som, že keď sa takto prejdem, viem potom ďalej dôstojne a pokojne fungovať.
-
Tešíš sa do Fiľakova?
Veľmi. Už som tam bol niekoľkokrát a poznám tam nejakých ľudí, takže tá radosť je vzájomná. Ľudia tam mi dávajú pocítiť, že si vážia moju snahu učiť sa po maďarsky, aby som im porozumel. Takže sa tešia a ja sa teším tiež.
-
Fiľakovo
Tak už si vo Fiľakove.
Prišiel som začiatokm júla. Rozkukával som sa, zisťoval, čo treba robiť. Každý deň mám omšu, chodím spovedať, aj pohreby som už mal. Dva z nich boli samovraždy, to bolo veľmi ťažké. Chodím aj do okolitých obcí aj do domova dôchodcov. Od polovice augusta vnímam taký mesačný cyklus povinností, naučil som sa čo, ako funguje a kedy to treba robiť. Teraz už poznám základ, ktorý sa robieva roky a ktorý sa vyžaduje. Je koniec leta a veľa ľudí je preč. Možno sa to začiatkom školského roka zas zmení. Už mám aj nápady, čo by som chcel robiť navyše, len ešte počkám na september.
-
Chodí veľa ľudí do kostola?
Teraz sú prázdniny, tak chodí menej ľudí. Cez týždeň chodí na maďarskú omšu tak tridsaťpäť ľudí, na slovenskú sedem. V nedeľu je na maďarskej omši plný kostol. Na menšinu Slovákov sú tu dvaja kňazi, na maďarskú väčšinu som tu sám. Tej dennej roboty je dosť, niekedy ani nie je čas zahrať si s mladými po omši kalčeto. Okrem omší treba totiž vybavovať aj krsty, pohreby a väčšinu z toho po maďarsky. Asi 80% Fiľakovčanov hovorí po maďarsky. Hoci nie všetci chodia do kostola, krst, pohreb alebo sobáš chce väčšina z nich. A z týchto Maďarov je asi tretina Rómov. Teda my im hovoríme Rómovia, oni sa oficiálne hlásia k Maďarom. Ale medzi sebou sa delia na tri akoby kasty: Rumuglovia, Olašský Cigánia a tú tretiu som zabudol. Život s nimi je úsmevný. Ešte máme na starosti jeden kostolík vo Fiľakovských Kováčoch, kam aj v nedeľu chodí len pätnásť ľudí. V zime som nezažil studenší kostolík, – keď som tu bol vypomáhať v zime, – nekúri sa v ňom. No je tam až rodinná atmosféra.
-
Koľko vás je v kláštore?
Sme tu štyria. Som najmladší. Po rušnom živote v bratislavskom kláštore je to psychohygiena. Máme dobré vzťahy. Snáď to po časne nebude ponorka.
-
Si jediný z kláštora, kto hovorí po maďarsky.
Jazyk je pre mňa stále trošku bariérou. Dohromady som sa učil po maďarsky štyri mesiace. Ostatné dva roky cez letné prázdniny. Predtým som nevedel jediné slovo. Teraz mám kázne v maďarčine. Ale ľudia mi vravia, že od júla som sa zlepšil. Bude to aj tým, že som s maďarčinou denne v kontakte. Na kázni už dokážem povedať aj nejakú jednoduchšiu myšlienku. Ešte sa neviem po maďarsky vyjadriť tak, ako by som si to prial. Ľudia mi však pomáhajú. Je to milé.
-
Hovoril si o nápadoch, čo by si chcel robiť.
Zatiaľ nad tým len rozmýšľam. Nechcem si toho nabrať na začiatok veľa, sú s tým zlé skúsenosti. Človek preráta svoje sily a možnosti, potom nestíha a ľudia sú sklamaní. Chodievam na rodinné návštevy, zoznamujem sa a rozhliadam. Všímam si ľudí, ktorí chodia občas do kostola, nepravidelne a zoznamujem sa aj s nimi. Vraj boli kedysi ľudia s týmto kostolom zžitejší, teraz to tak nie je. Rád by som dvere do kostola zas viac otvoril. Myslím, že to ľuďom chýba, boli na to zvyknutí.
-
Aké sú, za ten krátky čas čo si tu, tvoje skúsenosti s ľuďmi?
Napriek tomu, že je to tu hladová dolina, že tu ľudia nemajú poriadne robotu a ak aj, tak nie je riadne zaplatená, sú veľmi štedrí. Mladí ľudia odtiaľto odchádzajú . Mnohí musia chodiť pracovať do zahraničia na dvojtýždňovky, čo si potom odnášajú vzťahy v rodine aj celé rodiny. Vzrastá tu kriminalita aj úžera. Mesto má ešte jeden rozmer, mentalitu dediny. Neskutočne sa tu klebetí a ohovára, čo asi nie je ojedinelé v malých spoločenstvách. Je tu veľa konfliktov kvôli majetkom. Povedal by som, že je to až zakliate. Je to zvláštne, ale naozaj sa to tu deje. Ľudia druhých preklínajú, prajú im naozaj zlé veci a volajú si všakovakých mágov, aby niekoho zaklial, aby sa mu po ceste čosi stalo. Chodia za mnou ľudia, že nevedia spávať v domoch. Jedno dievčatko všade dobre spalo, len doma nie. Cítim, že tieto napätia vznikajú zo škriepok o majetok. Pripomína mi to príbehy z klasickej slovenskej literatúry alebo Sváka Ragana. Deje sa to najmä u chudobnejších, sociálne slabších, čo sú najmä Rómovia.
Minule som vyšiel zo spovedelnice a videl som niekoho, ako si zo sväteničky naberá pohárom svätenú vodu. Tak som sa pýtal, že čo robí, veď ak chce svätenú vodu, tak mu načapujeme v sakristii. A on vravel, že si nechcel pýtať, že len trochu potrebuje, že má doma tehotnú ženu a otec ju chodí v noci strašiť. Je to zvláštny fenomén. Raz ma oslovil jeden muž s tým, či verím na prekliatie. Vravel som mu, že s tým nemám skúsenosť. Pýtal sa ma, čo by sa s tým dalo robiť. Tak som mu navrhol, čo viem, že by sme sa za toho človeka, ktorý mu ubližuje, mohli modliť. Tak sme sa stretli v kaplnke a modlili sme sa. Potom mi povedal, že sa cítil pokojnejší a ľahší. Pomohlo to, nech už akokoľvek.
Takýchto vecí je Fiľakovo plné, ale aj okolité obce. Nespavosti a nepokoja. Ono je to skôr prípad pre psychológa, skúmať, ako tieto javy súvisia. Na jednej strane nespia, na druhej vyvolávajú všelijakých mŕtvych a preklínajú, potom pijú svätenú vodu a robia rituály. Možno je môj pohľad skreslený, keďže sa za mnou chodia, ako za kňazom, s takýmito prípadmi, posťažovať.
Ale ako som spomínal, ľudia tu dokážu byť aj veľmi štedrí a prajní. Keď majú, tak dajú a keď môžu, tak pomôžu. Hoci sú jednoduchší, sú pohostinní a dobrí. To som mal vlastne asi prvé povedať. Vnímam aj to, že sú tu ľudia, ktorí majú záujem prísť do kostola. Chystám sa, že sa im prihovorím, ale nie tak, že by som ich chcel teraz obrátiť, ale ľudsky, že čo sa deje v ich životoch. Lebo je to zaujímavé, že v dnešnej dobe a vo Fiľakove, príde do kostola niekto cez týždeň. Zaujímajú ma tí ľudia.
-
V skutku zaujímavý opis ľudí a prostredia.
Ani ja sa klebetám nevyhnem. Všeličo som sa už o sebe podozvedal. Napríklad, kde na návšteve som bola, čo som tam zjedol a koľko som tam vypil. Niektorí mi aj vraveli, na tohto si dávaj pozor, pred ním nič nehovor. Ale to mám žiť v napätí pred kým čo povedať? Bol som naučený žiť, tak aby som sa ľuďom mohol pozrieť do očí. Keď aj prídem na návštevu a vypijem si, tak jeden dva treba ísť domov. Z vlastnej skúsenosti viem, že tie informácie bývajú často skreslené, niekedy aj vymyslené. Raz som bol v potravinách pri kláštore kúpiť čokoládu, lebo som mal na ďalší deň ísť svätiť do rodiny, kde majú malé dieťa. Nikde inde som v ten deň nebol. Ďalší deň som sa dozvedel, že som bol kdesi piť, lebo ma videli,. ako sa večer vraciam do kláštora. (Chacha.)
-
Rómovia a nerómovia vychádzajú?
Tým že tu žijú aj Slováci, aj Maďari, aj Rómovia slovenskí a aj maďarskí, tak je to tolerantné mesto. Nie je tu cítiť rasizmus. Spory sú len individuálne. Aj keď sú mestské akcie, tak sa tam všetci stretnú. Niektorí sa len pobijú, keď si vypijú. Mestská polícia tu nemá veľa práce. Okrem nej tu fungujú rómske hliadky, ktoré spolupracujú s mestskými policajtmi, chodia po dvojiciach, majú oblečené maskáče a čierne tričká. Majú to ako zamestnanie. Aj aktivačné práce tu dobre fungujú. Toto mesto by bolo pre život dobré, je tu lacno a kľud, viac-menej tu ľudia žijú pokojne, len keby tu bola práca. Niekedy, keď prídu Rómovia, treba byť trpezlivý. Predsa len je to iné sociálne prostredie, iné myslenie a niektorí sú aj jednoduchší a aj neodbytní. Mám ich ale veľmi rád. Chodili sme s františkánom Maťom do Plaveckého Štvrtka, v tomto ohľade to bola dobrá škola a skúsenosť. Aj doma, v Leviciach, boli Rómovia, no veľmi vzdialení, lebo mesto sa ich vždy snažilo dostať na okraj, preč z centra, ale tu žijú Rómovia aj v centre. Keď ide človek večer von, v parku ich je veľa. Sú to noční ľudia. V princípe tu nevnímam problém, čo sa týka národnostnej otázky. Sú tu aj mnohé zmiešané manželstvá. Držia si povedomie aj Slováci, aj Maďari, hoci vidieť aj jednotlivcov, takých veľkých národovcov, na oboch stranách. Napríklad oslavy svätého Štefana, bolo to milé, pekne pripravené, ale zmysel to malo len pre starších a vzdelanejších. Nejakí junáci, devuchy v krojoch stáli v pozore, recitovali sa maďarské básne, ja som svätil chlieb. Už mi to skôr prišlo ako folklór, než ako niečo, čo by bolo naozaj. Mladým ľuďom to nehovorilo nič, ani po duchovnej, ani po národnostnej stránke. Dodržiavanie pripomienky len pre ňu samotnú, je umelé. Keď sa spája kresťanské s národnostným a oboje je mŕtve, je to už len folklór. To mi je potom skôr ľúto.
-
Legendárne smaltovne už zavreli?
Je tu výrobňa nábytku a časť smaltovne, kde teraz vyrábajú pece a krby, ešte prežíva. Inak tu nie je takmer nič. Ešte sa dá ísť za prácou do Lučenca.
-
Hodiny si opravil?
Už som sa pustil aj do Fiľakovských. Niečo je v dielni, začal som ich čistiť. Ešte mám jeden pár z Michalskej brány, musím ho dopraviť do Bratislavy a namontovať.
-
To si si doniesol prácu sem?
Hej. Tu sú v dielni. Ešte ich musím rozobrať a prevariť, vymeniť železá. V septembri by už mohli byť. Aj tie u Milosrdných bratov by už mohli ísť. Veď uvidíme. Mal som malú odmlku, keď som sa v lete sťahoval, ale už som sa k tomu opäť vrátil. Dokonca som pred mesiacom opravil jeden pár ručičiek. Druhý sa musí ešte spraviť.
-
Ako je to? Ty si tu teraz nadlho či to ešte len uvidíš?
To sa ešte nedá vedieť. Zatiaľ viem maďarsky len ja. Možno, že sa na to ešte niekto dá alebo vstúpi do rádu. Som tu na dobu neurčitú. Päť rokov, desať, pätnásť... Uvidíme, ako sa to vyvinie.
-
A ty by si chcel ostať dlhšie?
Nemal by som s tým problém. Aj ma na to tak pripravovali. Rátam s tým, že tu môžem byť pokojne aj desať rokov. Stanko, predstavený, tu je tak dlho. Desať rokov zas nie je až tak veľa, keď si to vezmeš. Optimálne by ale bolo, aby sme tu takí, ako som ja, boli dvaja, aby sme sa vedeli prestriedať. Takto, keď chcem niekam ísť, musím z Maďarska volať náhradu, lebo bratia po maďarsky nevedia. Väčšina roboty je v maďarčine – či v kancli, či pohreby, krsty, aj ľudia, keď prídu na spoveď, keď sa domy svätia na Vianoce, všetky služby pre ľudí sú väčšinou v maďarčine. Nevravím, že Slováci nemajú robotu, ale viac by sa hodilo, aby to bolo naopak, aby boli dvaja maďarskí a jeden slovenský kňaz.
-
Takže si tu pomaly zvykáš?
Zvykám. Už tá identita, to, že som kňaz, je pre mňa niečo nové. Byť v kláštore, na tom sa nič nemení, ale vykonávam služby, ktoré som nevykonával, plus nové prostredie a ešte k tomu v maďarčine. Prvý mesiac to bolo náročné, ale už je to lepšie.
-
Máš aj čas na ľudí, na osobné rozhovory?
Teraz, keď ste prišli, som mal jeden rozhovor, aj včera som mal a zajtra ma čaká ďalší. Teraz večer ešte jeden. Začína byť o to záujem, čo považujem za dobré.
-
Začína? Predtým tu takto nebolo veľa ľudí?
Asi to začalo prípadom jedného muža. Stretávali sme sa, rozprávali sa spolu a modlili sa za neho. On vnímal, že mu to pomohlo. Vravel o tom so svojou ženou a s ľuďmi z okolia. Zrazu začali aj oni prichádzať, že majú o niečo také záujem. Porozprávať sa, pomodliť. Stráviť spoločný čas.
-
Kňazi pred tebou to tak nerobili? Aj minule si vravel o návštevách u ľudí doma…
Napríklad, keď tu bol Rafael, on to tak robieval. Aj Slováci si držia dobré vzťahy so Slovákmi, ale je vidno, že tu dva roky nebol kňaz. Rok chodil jeden z Maďarska, aj dobré vzťahy si vybudoval, vzniklo spoločenstvo mladých rodín, asi piatich, začali sa stretávať, ale potom sem chodil už len cez víkendy, lebo prácu mal aj v Maďarsku. Je to tu trošku cítiť. Robil, čo mohol, naozaj kus roboty. Vnímam, že by sa dalo na to nadviazať, túžba tých rodín tu je. Keď som sa s nimi rozprával, ľudsky sme si rozumeli. Myslím si, že by to mohlo pokračovať.
Kňazi, napriek tomu všetkému, akí sú, aké sú okolo nich škandály, na Slovensku zažívajú dôveru, dokonca úctu. Viackrát sa mi stalo, že za mnou prišiel človek s vecami, s ktorými by som ja išiel radšej k psychológovi, po odbornú pomoc. Kus empatie môže byť dobrý základ, ale to nie vždy stačí. Často sú to ale pekné rozhovory, bývam prekvapený, ako sa ľudia vedia otvoriť. Prejavia mi dôveru, rozprávame sa o všeličom a mnohokrát sú to ľudia, ktorí nechodia do kostola. Napríklad aj tí, čo tu teraz boli, aj tí, za ktorými mám ísť. Buď čosi hľadajú, alebo čosi riešia. Ľudia majú túžbu po zmysle. Neviem presne, ako to povedať. Bol som z toho milo prekvapený, že sa to začína rozbiehať, že o to začína byť záujem. O takúto moju službu, službu ucha. Žiadna spoveď, len sa rozprávať ako ľudia.
-
Asi nie je čas, aby každý kňaz chodil do každej rodiny. Minule sme sa ťa pýtali, či sa to dá nahradiť na omši. Teraz, keď to už zažívaš, dá sa to? Lebo náš osobný rozhovor je niečo iné, ako keby sme ťa my počúvali na omši... a ani tam tí ľudia nechodia. Pre mňa, tak ako viem vnímať omšu, je zaujímavá tá prvá časť, keď sa číta niečo múdre zo starej knihy a je nám to nejako vysvetlené. Tá druhá časť je celok, ktorý nedokážem vnímať, precítiť. Možno naozaj stačí, že povieš niečo, čo je zaujímavé, čo môže pomôcť. No ty to robíš tak, že tých ľudí vypočuješ.
Vždy po omši sa snažím ísť von pred kostol. Snažím sa odľahčiť, povedať niečo veselé, buď na konci omše, alebo cez kázeň, tam je na to čas. Premieňanie aj modlitby sa musia prejsť stanoveným spôsobom. Raz som sa pustil do spevu a to bolo pre ľudí zaujímavé. Alebo im niekedy dávam prijímanie pod obojím. Alebo aj pri adorácii, keď sa vyloží monštrancia, poviem modlitbu aj vlastnými slovami. Minule som dal každému osobitne požehnanie. Ľudia aj plakali. Niežeby som chcel teraz všetko robiť inak, to nie, vôbec nie. Snažím sa len, aspoň čo sa dá, aj každodenné formálne veci, oživiť. Keď sa na omši povie niečo veselé, ľudia na to dobre reagujú alebo keď vyjde človek pred kostol, podá ruku, pozdraví sa, povie pár slov, ľudia tam trošku ostanú a to je s nimi skúsenosť. Teraz už môžem povedať, že s niektorými ľuďmi sme tu priatelia. Poznáme sa už dlhšie, aj z čias, keď som sem chodil predtým. Je to potom aj relax, dobre sa medzi nimi cítim. Alebo vypočujú oni mňa, alebo si len dáme pohár vína a nič neriešime, kecáme, pozeráme televíziu, to je jedno. Ale cítime sa dobre.
Vnímam to ako jednu z mála možností, keď ľudia neprídu do kostola, ale majú záujem o službu či už krst, pohreb, alebo svätenie domov, lebo nie každý, keď niečo v živote rieši, má odvahu prísť na faru sa porozprávať. Zrazu je niekto z tej fary tu, predo mnou. A keď si dám dole habit, to na nich veľmi zapôsobí, vidia normálneho muža. Je to náročná forma, nedá sa to s každým a chce to čas. Mnohokrát nejde o jednorazové riešenia. Avšak neraz, keď sa ľudia prídu pomodliť a keď sa potom snažím hľadať koreň ich nepokojov, tak zisťujem, že oni nemajú záujem niečo vyriešiť. Čakajú, že niečo poviem, nejakú kliatbu alebo modlitbu, urobím gesto a už to prestane. Človek ale musí urobiť nejaké kroky, hľadať riešenia problému. Cirkevné učenie vždy nejako hovorilo, že ak má Boh požehnávať, musia fungovať základné ľudské veci. Načo sa ja budem modliť a požehnávať niekoho, keď on z duše nenávidí suseda. Čo tam Boh požehná, keď srdce je plné nenávisti? Aj keď nevieš toho suseda milovať, ale aspoň ho prijmi. Ten spomínaný muž, ten má záujem a teraz sme možno v niečom pomohli, ale ešte treba napraviť veľa vecí. Povyskakujú mu ďalšie problémy, ak nedá do poriadku, napríklad, majetky. Chce to ďalšie stretnutia a ďalšie rozhovory.
V tomto je to trochu náročné, prípadov by bolo veľa, záujem zatiaľ je a uvidíme. Možno je to jednorazová alebo dočasná udalosť. Neviem. Možno o to bude záujem a potom sa na to bude musieť zvoliť nejaký systém, neviem.
Plánujem urobiť aj nástenku v kostole, kde budú základné informácie a okruhy časov, aby ľudia vedeli, že je tu pre nich niekto k dispozícii, keď budú čokoľvek potrebovať. Včera som sa rozprával s mladými, že by sme to mohli spolu spraviť, aj s potenciálnymi mladými, ktorí by chceli aj sami niečo robiť, nejako sa angažovať. Nejaká spolupráca, akcie, výlety, opekačky, premietanie filmu, čokoľvek.
-
Ťažká robota.
Ale zase pekná.
-
Odkedy si tu, vo Fiľakove, tak si nezapochyboval, či je to správne?
Práveže mám z tej služby radosť. Niekedy som unavený, ale myslím si, že si viem vytvoriť čas aj pre seba. Hlavne takto po večeroch, keď som sám. Buď sa idem prejsť, alebo som vo veži, kým nie je zima. Teraz si robím digitrónové hodiny. Vieš, čo sú digitróny? Sú to elektrónky, ktoré majú číslice. V päťdesiatych rokoch to boli prvé zobrazovače čísel. Ešte neboli displeje, ale sklenené vákuované fľašky a tam boli rôzne číslice a písmenká.
-
Na pokladniach to bývalo, nie?
Na tom teraz robím. Kreslím si schému a rozmýšľam, aký to bude mať dizajn. Alebo počúvam hudbu. Začal som trošku hrať na gitaru. Kamarát mi jednu požičal. Alebo sme s bratmi spolu, pozeráme nejakú hlúposť v televízii. Dáme si pri tom radlera alebo len tak sedíme, stretneme sa s kamarátmi. Je tu jeden pán, mohol by mi byť starý otec. Vždy navarí dobré lečo, dáme si pohárik, porozprávame, pozrieme si futbal. Je tu veľmi veľa milých ľudí, aj vecí, čo sa dajú robiť.
-
Kam sa chodíš prechádzať po Fiľakove?
V Bratislave som mal Dunaj, to bolo top. Tu som zatiaľ nenašiel také miesto, chodím do parku. Niektoré ženy sa tam boja chodiť, že ich bude chcieť niekto znásilniť. Ja nehovorím, že sa to nemôže stať, ale niektorí ľudia vidia problémy tam, kde nie sú. Sedávajú tam partie mladých ľudí, normálne sa rozprávajú, počúvajú hudbu. Nenašiel som zatiaľ miesto, ktoré by som mal špeciálne rád, ale to časom príde, ani Dunaj som v Bratislave neobjavil hneď.
-
Sestry ťa boli pozrieť?
Bol tu už otec, teraz má prísť bratranec so ženou a chystajú sa prísť aj sestry, aj mamka. V rodine si držíme dobré vzťahy. Všetci mi chceli dať najskôr čas, aby som sa zabýval, ale prisľúbili, že prídu.
-
Taký obyčajný deň, zajtrajšok napríklad, ako vyzerá?
O siedmej máme spoločné modlitby, potom sú raňajky, potom pôjdeme dokončiť izbu, no a potom, podľa toho, čo bude treba v kancelárii, ak niekto zazvoní. Zajtra by mala byť otvorená charita. Vtedy si chodia Rómovia po oblečenie a ostatné veci. V kostole teraz reštaurujú maľbu.
-
A okrem tohto, čo bude zajtra?
Jeden z bratov tu má návštevu, tak sa jej bude venovať, možno pôjdu na výlet. Možno budeme kosiť alebo robiť iné práce okolo kostola. O štvrtej sa otvára kostol, o pol piatej je slovenská omša, o pol šiestej maďarská. Teraz nie sú pohreby. Niekedy človek ráno vstane a pomyslí si, že ho nečaká veľa roboty a potom, buď v kuse zvoní telefón, alebo dolu zvonček. Raz som sa tak chystal čítať knihy a dorobiť rozrobené veci a do dielne a nedostal som sa nikam. Dni sú nevyspytateľné a rýchlo tu beží čas. Veľmi rýchlo. Zajtra tiež príde človek na rozhovor a na modlitbu, chcem sa na to nachystať. Ale nie je to vždy uponáhľané. Sú aj pokojné dni.
-
Aj tak si to neviem predstaviť. Jedna vec je jazyk a druhá, že vstúpiš do malej komunity a máš sa jej otvoriť, mať čas.
Je to náročné, ale v niektorých prípadoch človek dostane čosi späť. Veľakrát len dáva, čas, seba. Vypočuť si človeka, to si potom niekedy žiada prechádzku, ale niekedy sa s niekým tak dobre cítim, že si až oddýchnem. Možno sa unavím, ale je to príjemná únava. Aj keď to bol náročný rozhovor a náročné témy, ten čas bol dobrý, vo vzájomnosti. Nie je to jednoduché, ale mám z toho radosť.
-
Naposledy sme sa stretli koncom augusta. Vtedy si bol vo Fiľakove dva mesiace. Teraz si tu už pol roka. Zvykol si si?
Žije sa mi tu veľmi dobre. Zvykol som si na mesto, aj na ľudí. Sú to prvé Vianoce, ktoré robím sám. Bol som tu už na Vianoce aj Veľkú noc, ale to som iba pomáhal pri výzdobe a miništroval pri liturgii. Teraz je to už celé na mne. Napríklad spovede. V adventný čas je veľa spovedí. Včera som skončil o druhej v noci. Bola to ťažká životná spoveď. Trojhodinový príbeh. Je to pre mňa nová vec, ktorej silu ešte nepoznám. Tiež som chodil po chorých. Ešte všetko nepoznám a neviem koľko roboty to bude, ale oproti letu sa tu cítim výrazne lepšie. Zžil som sa s mentalitou ľudí, aj sa s nimi lepšie poznám.
-
Ty si si zvykol. Ľudia si zvykli na teba?
Sú ľudia, ktorí na mňa nedajú dopustiť, s ktorými sa stretávame a rozprávame a sú ľudia, ktorí ma vnímajú tak, že nech urobím, čo robím, nebude to dobré a sú taj takí, s ktorými vzájomne prelamujeme ľady. Chce to čas a bude to fajn. Včera ma bola navštíviť moja babka, ktorá bola učiteľka. Vravela mi, že je normálne, že keď je niekto verejná osoba, tak má svoj fanklub a má aj svojich odporcov. Hoci pri kňazoch je to na rozdiel od politikov trochu iné. Politika si niekto zvolí a s väčšinovou voľbou sa zmieriš. Kňaza do farnosti pridelia, ja som si to nevybral, ľudia si to nevybrali, proste som tu. Takže chápem, že sa nemusím každému páčiť.
-
Čo ti vyčítajú?
To ani nie sú výčitky. Skôr sa to týka starších generácii, ktoré majú svoje zvyky a predstavy o tom, ako to v kostole naďalej fungovať. A ja teda nie som typ človeka, ktorý silou mocou robí veci inak, ale keď je nejaký zaujímavý nápad – a aj samotná liturgia ponúka niekoľko možností, ako niektoré veci obmeniť, – tak to rád využijem. Týmto starším ľuďom to príde čudné, tak to komentujú.
A potom sú ľudia, s ktorými sme si neporozumeli, hoci sme sa vzájomne snažili. To sa nedá nasilu. Moje pôsobenie tu začalo trochu zvláštne. Ani v škole sa nestáva, že príde niekto nový a hneď z neho spravia učiteľa. Ja som tu nový a mám najviac roboty, je to kvôli jazyku. Väčšina ľudí hovorí po maďarsky, chcú pokrstiť, požehnať dom, pochovať. Je to v poriadku, aj mám tú robotu veľmi rád, ale niekedy je toho veľmi veľa. Ak chcem robiť čosi navyše, napríklad sa s niekým dlho rozprávať, občas sa to natiahne do hlbokej noci. Nemám vždy na stretnutia odhad, ako dlho budú trvať a potom ďalšie stretnutia posúvam. To tiež môže spôsobovať ťažkosti a byť príčinou nedorozumení. Nemám s tým ešte skúsenosť a nie je tu nikto starší, kto by mi povedal, koľko času si mám na čo vyčleniť. Prichádzam na to za behu.
-
Z toho čo hovoríš to vyzerá, že tvoja úloha v tomto priestore je dôležitá.
Zo začiatku to so zodpovednosťou nebolo jednoduché. Predsa len sme tu farnosť, sme tu jediní. V Bratislave sú aj iné farnosti, aj iné rády a ľudia si môžu vybrať. Tu som ja a moji bratia, ktorí majú ale na starosti slovenské omše a obrady. Ľudia tu v meste veľmi na výber nemajú a chodia sem ešte aj ľudia z okolia. Zo začiatku som to nevedel naraz ani uchopiť – v piatok a sobotu po dve omše, v nedeľu tri. Za normálnych okolností by kňaz mal jednu. Ale v tejto diecéze je to tak. Farárov je málo a všetci makajú. Aj dedinský farári majú na starosti niekoľko okolitých obcí. To bol začiatok. Teraz som však prekvapený, s akým pokojom a prehľadom to zvládam. Popritom sme ešte doopravovali kostol, práve dávame dole lešenie. A možno je to aj tým, že sa už viac poznám s ľuďmi, že sme sa skamarátili a viem, že keď sa s niektorými stretnem, tak si aj oddýchnem. Cítim sa s nimi dobre. Aj minule som bol na príjemnom stretnutí, ktoré bolo vlastne spoveďou, no nešiel som z neho unavený.
-
V lete si vravel, že od jesene by si chcel robiť aj čosi s mladými. Máš na to čas?
Zatiaľ sa rozbiehajú detské omše, ktoré tu boli aj predtým, na to som vlastne len nadviazal. Rozmýšľal som, akou formou sa venovať mladým, čo je už trochu ťažie, ako venovať sa deťom. Na detské omše chodí spievať aj zbor. Chcel by som tieto spievania robiť tematicky, aby ich to bavilo. Minule sme doniesli na omšu dve elektrické gitary, vymysleli sme maďarský text na pesničku od Queenu, We will rock you a hučali sme tam. Teraz mám zas ďalší nápad na pesničku, hrávam si aj sám. Vravel som si, že by to mohlo ísť od januára, lebo teraz pred sviatkami sa kvôli množstvu práce nedá.
-
Ako sa chystáte v kláštore na sviatky?
V kostole sme dávali dole lešenie. Reštaurátori dokončili svätyňu, to je ten predný priestor kostola. Dva dni sme od rána skladali lešenie a dnes som tú časť umýval a upratoval. Potom boli spovede. Od nedele budeme chodiť vypomáhať miestnym farárom v okolitých obciach. A od pondelka budeme chystať výzdoby v kostole, prídu pomáhať nejaký kamaráti, upečieme klobásu, uvaríme víno a budeme zdobiť aj kláštor. Postavíme betlehem a stromčeky. Cez sviatky budeme robiť omše, nie len tu u nás, ale aj v okolitých dedinách, to bude veľa roboty, po dve tri omše denne. Je tu zaujímavý zvyk, že polnočné omše sa z roka na rok striedajú. Tento rok bude o pol desiatej maďarská a o polnoci slovenská vo Fiľakovských Kováčoch, čo je taká naša filiálka. A ďalší rok sa to zas vymení. No budú to prvé sviatky, ktoré tu budem robiť v postate sám. Teším sa na to. Je tu pokojné prostredie. Je tu ticho a kľud, aj ľudia sú tu dobrosrdeční.
-
V Bratislave si sa chodil prechádzať k Dunaju, aby si premýšľal a aby si si oddýchol. Keď sme sa ťa v lete pýtali, či si si už aj vo Fiľakove našiel miesto na prechádzanie, vravel si, že ešte nie. Teraz je to inak?
Našiel som si miesto za mestom. Najprv sa ide popri železnici a potom do polí. Tak ako v Bratislave, aj tu chodím väčšinou večer až v noci a premýšľam nad tým, čo som počul, čo čítam, plánujem si robotu, kedy, ktorú spoveď spravím, kedy opravím hodiny. Ten chodník je zaujímavý, nikoho tam nestretám je tam úplná tma, rastie popri ňom burina. Za ňou sú polia.