Čo sa stane s láskou po smrti?
Plamienok vznikol ako detský domáci hospic, ktorý sa staral a stará o deti s neliečiteľným a život ohrozujúcim ochorením. Lekári, zdravotné sestry a sociálni pracovníci navštevujú deti a ich rodiny v ich domácom prostredí a ponúkajú im odbornú a ľudskú pomoc. Plamienok neostával po úmrtí dieťatka s rodinami v pravidelnom kontakte. Pracovníci vnímali však, že sa rodiny prirodzene nemajú dobre a začali hľadať spôsob, čo viac by pre ne mohli urobiť.
Rozhovor: Anna Kratochvílová. Fotografia: Juraj Kováčik. Korektúra: Luďka Kratochvílová.
V roku 2005 ponúkli rodinám možnosť stretnúť sa s inými rodinami a spoločne v rámci jednodňového programu zdieľať to, čo potrebujú. Pozvané boli celé rodiny, pre deti bol pripravený samostatný program. Postupom času ale zisťovali, že jednodňové stretnutie nie je pre rodiny, ktoré prichádzali, ten najvhodnejší spôsob. Jeden otec im povedal: „Trvalo mi dlhý čas, aby som zvládol každodenný život a teraz som sem prišiel a keď odtiaľto odchádzam, je mi ešte horšie ako predtým.“ Začali teda rozmýšľať nad tým, čo môžu urobiť inak, aby rodiny mali možnosť sa stretnúť a zároveň to nebola pre nich iba boľavá skúsenosť. Najskôr pripravili víkendové stretnutia pre rodiny, neskôr začali premýšľať aj o letných pobytových táboroch. Tým sa stala práca Plamienka s rodinami aj po strate dieťatka komplexnejšou. V roku 2011 teda otvorili Poradenské centrum, kde ponúkli rodinám stretávanie na pravidelnej báze. Spočiatku bolo centrum iba pre rodiny, ktoré boli v domácej starostlivosti, ale neskôr začali kontaktovať aj rodiny, ktoré nemali možnosť byť v starostlivosti Plamienka v období, kým dieťatko žilo a rodiny, v ktorých dieťa stratilo jedného zo svojich rodičov.
-
Ako funguje vaše Poradenské centrum?
V Centre pracujeme s celou rodinou. Obyčajne prvé stretnutie máme spoločné. Zoznámime sa, aby rodiny vedeli kam prichádzajú, koho budú stretávať, aby mohli spoznať oni nás a my ich. Potom na ďalšie stretnutia sa zvykneme rozdeliť. Niekto pracuje s dospelými alebo s jedným dospelým a iný pracovník spolu s dobrovoľníkom pracuje s deťmi tak, aby sme zabezpečili naozaj individuálnu starostlivosť. Priebežne v tíme hovoríme o tom, ako vnímame rodinu a čo by podľa nás pomáhalo, či je potrebné pokračovať viac v individuálnych stretávaniach, alebo by sme mohli mať stretnutie všetci spolu. Robíme aj skupiny, lebo vnímame, že pomáha, keď môžeme cítiť, že nie sme v situácii, ktorú prežívame sami a sú aj iní, ktorí majú podobnú skúsenosť. Skupiny robíme podľa veku pre deti, pre mladší školský vek, pre starších školákov a potom pre adolescentov a tiež skupinu dospelých. Všetky služby, ktoré poskytujeme v rámci detského hospicu Plamienok alebo Poradenského centra, sú pre rodiny bezplatné.
-
Ako prebiehajú samotné individuálne sedenia?
Individuálne sedenie trvá približne 50 minút. Ďalej forma sedenia závisí od toho, či pracujeme s deťmi alebo s dospelými. Deti väčšinou prejavujú to, čo potrebujú, vnímajú a cítia cez hru. Pracovník Plamienka pripraví pre dieťa nejaké aktivity, ale zároveň dáva dieťaťu slobodu, aby sa mohlo rozhodnúť, čo chce robiť a nasleduje ho v tej hre. Využívame rôzne techniky, ako napríklad arteterapiu, dramatoterapiu, muzikoterapiu alebo biblioterapiu. Sú rôzne spôsoby, akými sa dá priblížiť k dieťaťu, porozumieť mu a dať mu priestor na to, aby vyjadrilo to, čo potrebuje. Či sú to veci, ktoré sa týkajú smútku, bolesti a hnevu alebo aj radosti, ak je dieťa hrdé na to, že niečo dokázalo, alebo chce hovoriť o vzťahu, v ktorom mu je s niekým príjemne. Nikdy sedenia netlačíme do toho, že by deti museli hovoriť iba o veciach, ktoré sú pre nich ťažké. Chceme dať deťom priestor na to, aby rozprávali o tom, čo v tej chvíli prežívajú a potrebujú. Raz sme mali skupinu detí – bolo to ich prvé stretnutie. V tíme sme si povedali, že skúsime urobiť vzájomné predstavovanie sa také, že deti hovoria viac o sebe, čo majú/nemajú radi a pod. Nechceli sme, aby museli hovoriť o tom, koho stratili. Chceli sme, aby rozprávali iba o sebe. Tak si deti políhali na brucho do kruhu a kreslili obrázok, cez ktorý sa potom mali predstaviť ostatným. A zrazu sme počuli ako jedno dievčatko hovorí druhému, ktoré bolo vedľa nej: „Mne zomrel brat. A tebe kto?“ – a to dievčatko úplne bezprostredne odpovedalo. Takto to išlo ďalej celým kruhom. V tom momente sme si uvedomili, že deti sú oveľa bezprostrednejšie ako my dospelí. Cítili sa v tom slobodne, že môžu povedať, koho stratili. My dospelí sme tí, ktorí máme oveľa väčšie zábrany tému straty a smrti otvoriť, alebo sa toho druhého pýtať. S rodičmi sa väčšinou zhovárame, ale rovnako máme aj iné spôsoby a techniky. Využívame stabilizáciu, ktorú vnímame ako veľmi dôležitú. Ďalej psychoedukáciu, aby rodiny vedeli, že to, čo sa teraz s nimi deje, je normálne. Že je normálne cítiť veľmi silný smútok, alebo naopak necítiť vôbec nič, že je to v poriadku a že oni sú normálni. Robíme relaxáciu alebo techniku prázdnej stoličky, aby ľudia mohli dopovedať veci, ktoré nestihli, alebo nemohli povedať predtým. Rovnako sa nám osvedčila arteterapia a ďalšie expresívne techniky. Voľba prístupu je závislá od toho, čo ktorý klient konkrétne potrebuje.
-
Čo je také pomáhajúce na rozprávaní sa?
Ak stratíme niekoho koho milujeme, tak ako ľudia prežívame veľmi podobné pocity: bolesť, smútok, strach, pocity viny... v smútení môžeme dokonca pozorovať určité fázy. Prvým krokom v smútení, ktorý je pred nami, je prijať fakt, že náš blízky človek zomrel. Vyžaduje si odvahu cez to prejsť a vnímať, že je to tak. Potom sa musíme prepracovať bolesťou, prispôsobiť sa novému prostrediu, v ktorom náš blízky chýba a napokon nájsť k nemu vyrovnaný vzťah a zároveň budovať nový život. Je to proces. Hlavou rozumieme mnohým veciam, ťažšie ich však spájame s tým, čo cítime. Ak máme napríklad pocity viny, tak často v hlave vieme, že to, za čo sa cítime vinní, sme v skutočnosti nespôsobili, alebo sme nemohli zabrániť tomu, čo sa stalo, ale to, čo prežívame vo vnútri, v hĺbke, nás núti rozhodovať sa akoby sme vinní boli a cítime, prežívame vinu. Na našich stretnutiach sa snažíme spoločne hľadať ako to je. Ak veci sformulujeme a vyslovíme, tak v danom momente si uvedomíme sami pre seba, že možno to nie je také, ako sme to predtým vnímali. A toto je podľa mňa pomáhajúce, ak máme prostredie, v ktorom sa môžeme cítiť dostatočne bezpečne na to, aby sme mohli hľadať, aby sme mohli veci otvárať, aby sme hovorili a zároveň vnímali, že je to takto v poriadku.
-
Keď mi to takto vysvetlíte, tak sa mi to zdá veľmi jednoduché. V podstate stačí človek, priestor a vyhradiť si čas a rozprávať a rozprávať.
V zásade to môže byť veľmi jednoduché. Carl Rogers pomenoval nevyhnutné podmienky na to, aby terapia mohla byť účinná: ak je terapeut bezpodmienečne prijímajúci, ak je empatický a kongruentný, teda, ak dokáže byť naozaj pravdivý. A ak zároveň klient dokáže všetky tieto veci cítiť a dokáže ísť sám k sebe. V niektorých prípadoch sa do určitých ťažkých vecí však nedá ísť. Nemusí byť práve to správne obdobie. To, že človek stratil niekoho blízkeho, je časť alebo nejaká etapa v našom živote, ale obyčajne sa to deje v kontexte ďalších vecí. Napríklad človek môže mať problémy vo vzťahu, možno máme chorých rodičov, alebo máme strach o prácu, alebo sme už o ňu prišli. Tá strata je veľká bolesť, ale zároveň sa udejú v živote aj iné veci a my sa potrebujeme vyrovnať so všetkým. Možno v tej danej chvíli si povieme, že nemáme silu na takéto sedenia, a aby sme mohli normálne fungovať a zvládali každodenný život, tak potrebujeme toto dať na bok. Nemôžeme sa jednoducho v tejto konkrétnej chvíli do toho naozaj ponoriť, lebo to vyžaduje veľmi veľa sily. Na začiatku, keď klienti začínajú s terapiou, nastane obdobie, keď sa skutočne môžu cítiť dokonca horšie, ako keď sem prišli. Neskôr by sa to malo zlepšovať. Môžeme si vedome alebo nevedome povedať, že do týchto vecí v tejto etape nepôjdeme, keďže potrebujeme prioritne stabilizáciu a vedieť ako prežiť ďalší deň.
-
Strata dieťaťa je podľa mňa najťažšie, čo človek v živote môže zažiť. Z tohto pohľadu sa mi zdá, že takéto sedenia a takáto pomoc je až nevyhnutná. Ale sú určite ľudia, ktorí to nechcú, alebo majú pocit, že to nepotrebujú. Čo ak terapiu potrebujú, ale sa k nej nedostanú, alebo odmietnu, čo sa môže stať?
V niektorých prípadoch to naozaj môže byť tak, že človek terapiu nemusí potrebovať. Ak má dostatočne veľa vlastných zdrojov, silné zázemie alebo podporu, nemusí vyhľadať odbornú pomoc alebo pravidelne stretávanie a sprevádzanie. Smútenie je prirodzené a nie je nutné ho patologizovať. V situácii, keď človek potrebuje pomoc, ale on sám sa rozhoduje, že do toho nepôjde, tak z môjho pohľadu, má na to plné právo. Pokiaľ by prichádzal nasilu z dôvodu, že si to praje rodina a on sám by nebol motivovaný, tak by to bolo zbytočné, lebo by nedochádzalo k zmenám. V rámci terapie ide o vzťah a ten vzťah musíte chcieť nadviazať. Viem si predstaviť situáciu, že to ten človek nevníma, alebo necíti tým spôsobom, že podporu potrebuje, ale vnímajú to ľudia okolo neho. Ja vtedy hovorím, aby prišli oni. Lebo ak sa zmení jedno ohnivko v reťazi, tak sa zmení, čo sa v tej rodine deje. Zároveň, keď mňa trápi, že môj blízky nechce chodiť na sedenia, tak to je moje trápenie a nie jeho. On má slobodu urobiť so svojím životom, čo on chce. Je fajn, keď on tú ponuku má, keď vie, že je takáto možnosť, ale rozhodnutie je na ňom. A čo sa môže stať keď človek takúto pomoc potrebuje a nedostane ju? Môže sa preniesť napríklad napätie do vzťahov. Po strate blízkeho človeka prichádza veľmi náročné obdobie. V rámci toho, keď hovoríme o smrti dieťaťa, tak pre každého z rodičov je to obrovská strata a zároveň aj záťaž na ich vzťah. Ak sa nemáme dobre, ťažšie znášame aj drobnejšie nezhody, neporozumenie, nedostatok podpory. Stáva sa, že je pre nás ťažké vnímať bolesť toho druhého, alebo máme tendenciu svoju bolesť niesť či skrývať, aby ten druhý netrpel ešte viac. Niekedy mi klienti hovoria, že sa vzďaľujú od seba a každý smúti svojím spôsobom a reálne sa uzatvárajú do seba. Zatvoria dvere a nehovoria spolu. V mnohých momentoch nemajú silu spoločne hovoriť o svojom dieťati. Niektorí rodičia, ktorí k nám chodia, hovoria, že iba tu sa im darí spoločne sa rozprávať o tom, čo je pre nich ťažké. Tým, že je to také náročné, tak pre niektoré páry je to taká veľká skúška, že sa rozchádzajú. Pre niektoré páry to je naopak situácia, ktorá ich veľmi zblíži. Dokážu vnímať to, že spolu týmto prešli, že už nič horšie a ťažšie sa nemôže stať a naopak stoja pri sebe, sú si obrovskou oporou a vedia potom zvládať aj ďalšie ťažké situácie. Ja si myslím, že aj s našou pomocou, aj bez nej, sa to môže vyvíjať oboma smermi.
-
Dá sa vaša pomoc vyhľadať aj po dlhšom čase?
Áno. V Poradenskom centre nemáme podmienku ako vzdialene od straty môže človek alebo rodina k nám prísť. Skôr je to o tom, že cítia, že sa ešte stále nemajú dobre, oni alebo ich deti. Badajú na sebe symptómy, ktoré ich obťažujú, ktoré im nedovolia normálne fungovať a zároveň majú chuť a sú motivovaní niečo urobiť. Vrátim sa ešte k tomu, čo všetko sa môže stať, ak človek nedostane pomoc, keď ju potrebuje. Môže prísť komplikované smútenie, ktoré sa prejaví v somatizácii, podráždenosti vo vzťahoch, strate zmyslu bežných činností, pocitoch viny, neustálym zaoberaním sa zosnulým. Človek môže byť zaseknutý v nejakej etape, môže dochádzať k depresiám alebo napríklad k závislostiam. Môže prežívať veľmi veľkú úzkosť, mať rôzne bolesti (brucha, hlavy), problémy s dýchaním, tráviace ťažkosti, nespavosť… Je veľa vecí, ktoré sa môžu stať, ak sa človeku nepodarí aspoň nejakým spôsobom spracovať to, čo zažil. Má to vplyv jednak na to, ako človek veci vníma, prežíva a ako o nich rozmýšľa. Zároveň to môže mať vplyv na naše telo. Keď sa trápi duša, trpí aj telo.
-
Presne tak to vnímam. Zdá sa mi to skoro až samozrejmé, že človek by mal po strate blízkeho človeka takúto starostlivosť mať. Ale mám okolo seba ľudí, ktorí si buď myslia, že je to zbytočné, alebo že im to nemôže pomôcť.
Asi by som sa snažila zistiť, čo je za tým. Možno je to fakt len strach z toho, že to nikdy nezažili. Niektorí klienti mi hovoria, že majú strach z toho, že sa tá bolesť nikdy neskončí. Že nič nepomôže. Vtedy sa snažíme celú bolesť rozdeľovať na menšie kúsky. Nepozeráme sa veľmi do budúcnosti, ale skúšame nájsť spôsob, ako môžeme zvládnuť dnešný deň, alebo ako môžeme zvládnuť zajtrajšok. Pre mňa je najdôležitejšie, aby sa človek, keď sem príde, cítil bezpečne, slobodne, aby necítil žiadny tlak a žiadne na neho kladené očakávania. Niekedy mi rodičia hovoria, že im dieťa zomrelo pred pol rokom a že keď ich niekto stretne, tak sa pýta sa, či už je lepšie. Čo mu majú na to povedať, keď im jednoducho nie je lepšie? Alebo naopak sa stretávajú s tým, že ľudia očakávajú, že by sa mali mať horšie a oni sa v nejakej chvíli usmievajú. U nás sa snažíme vytvoriť pre rodiny priestor, aby mohli byť skutočne sami sebou. Aby sa nemuseli tváriť, že sa majú inak, ako sa majú. Ak je dnes deň a vy potrebujete plakať, tak ja tu budem s vami. A keď je deň, keď ste zažili niečo dobré a cítite naozaj radosť, tak je to tiež v poriadku a u nás priestor na to, aby ste to mohli s nami zdieľať. V rodinách sa stáva, že napríklad dieťa vníma bolesť svojho rodiča alebo smútok a ono prežíva niečo príjemné, je vtedy preň ťažké dovoliť si prejaviť, čo cíti zo strachu, že zraní. To neznamená, že inokedy neprežíva smútok a bolesť, aj deti smútia. Je pre nás ťažké vidieť bolesť toho druhého, preto dospelí často hovoria deťom, keď ich vidia smútiť, aby neplakali. Ale hovoria to aj deti rodičom. To však môže viesť k tomu, že preto, aby sme sa navzájom nezraňovali a neohrozovali náš vzťah, že sa viac uzatvárame do seba, nedávame druhým najavo ako sa skutočne máme.
-
Prečo je zlé sa uzatvárať do seba?
To je dobrá otázka. Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Ja si myslím, že je to v poriadku, na nejaký čas. Každý sme iný a inak veci spracovávame. Druhá vec je, že ak sa uzatvárame pred svetom možno viac, je to niečo, čo nás vzďaľuje od ostatných. Hovorí sa, že keď sa podelíme o bolesť, tak tá bolesť je menšia a keď sa podelíme o radosť, tak tá radosť sa zväčší. Je to ľudské a prirodzené, máme tendenciu byť s niekým, vstupujeme do vzťahov, lebo nechceme byť sami. Viem si predstaviť, že potrebujeme jednak aj čas pre seba, keď sa skutočne stiahneme a počúvame seba, čo v tej chvíli potrebujeme, alebo si doprajeme čas a nemusíme sa starať o druhých a druhí sa nestarajú o nás. Komplikované začínajú byť tie situácie, keď to trvá veľmi dlho a keď je tá bolesť veľmi silná. To sú tiež indície, ktoré si môžeme všímať aj u detí, keď chceme vedieť, ako prebieha ich smútenie. Deti vnímajú bolesť alebo strach a je úplne normálne, ak majú problém napríklad s jedením, ale ak toto obdobie trvá dlho a pokiaľ sú emócie veľmi silné, tak to už je ukazovateľ, že sa deje niečo, čo nie je v poriadku.
-
Možno je to veľmi zjednodušená otázka, ktorú sa teraz opýtam. Môžu cítiť šťastie ľudia, ktorí stratili dieťa?
Myslím si, že môžu. Šťastie bývajú momenty. Nie je to podľa mňa absolútny stav. Často je to tak, že v jednom momente môžeme cítiť bolesť alebo nejaký smútok a zároveň cítime aj radosť. Myslím, že zažívať šťastie môžu aj ľudia, ktorí stratili dieťatko. Ale ten fakt tam už navždy ostane. Nemôžeme zmeniť, že rodič stratil dieťa, ale čo môžeme zmeniť, je ako to vníma a ako to dnes cíti. A to, čo môže byť iné, je, že v nejakých momentoch sa podarí ľuďom získať v bolesti, ktorú zažili, zdroj. Niečo, čo im dáva silu, čo im pomáha a čo pomáha ľuďom, ktorých majú okolo seba. A toto si myslím, že je možné. Nie je to iba o bolesti a strate. Môže to byť niečo, keď dokážem mať spomienky na moje dieťa, keď vnímam obrovskú vďaku za to, že moje dieťa tu bolo. Že som mal ten dar, že sme mohli spolu prežiť nejaké obdobie a že som ho mohol poznať. Zároveň tam vždy bude to, že tu moje dieťa už nie je. Budú tu obe veci aj bolesť aj radosť. Pocit naplnenia, spokojnosti a pokory. Môžeme pomáhať uvedomiť si, že sme nemohli urobiť nič inak.
-
Čo sa stane s láskou k tomu dieťaťu? Ona ostane.
Podľa mňa tie deti ostávajú. Nesnažíme sa nikdy o to, aby rodičia zabudli na svoje dieťa. Nehovoríme im, nemyslite už na to a pozerajte sa iba dopredu. Toto vôbec nie je cesta. Ja si myslím, že tá láska zostáva. Možno, keď si dovolíme, aby sme odstránili veci, ktoré nám bránia ju cítiť v plnosti, tak ju dokážeme cítiť naozaj veľmi silno. Viem si predstaviť, že v niektorých momentoch cítime obrovskú vinu, alebo máme veľa otázok, ktoré jednoducho potrebujeme prejsť a nájsť zmysel, prečo sa to stalo. Ak sa nám podarí týmto obdobím prejsť, tak si myslím, že potom dáme láske viac priestoru a dovolíme si ju skutočne cítiť v plnosti. Za ten čas, čo tu pracujem, som sa nestretla s tým, aby mi niektorí z rodičov povedal, že už svoje dieťa nemiluje, alebo že na neho zabudol. Naopak to, prečo sem rodičia chodia, je, že na svoje dieťa nezabudli a možno si prajú, aby to vnímali i ľudia, ktorí sú okolo. Jeden pán mi hovoril: „Viete, ja by som bol veľmi rád, keby mi niekedy niekto povedal, že myslí aj na moje dieťa, napriek tomu, že tu už nie je. To je to, čo by mi naozaj urobilo radosť.“ Asi sa tomu sami bežne v konverzácii vyhýbame. Nevieme sa opýtať ako sa máš a povedať myslím niekedy na tvoje dieťa. Skôr to ľudia, ktorí smútia, vnímajú, že so svojimi spomienkami zostávajú sami. Myslím si, že by to niektorým skutočne pomohlo. Možno by sa rozplakali, možno by to bolo niečo, čo nie je jednoduché.
-
Z toho vyplýva moja ďalšia otázka. Čo sú pozitívne a negatívne príklady toho, ako sa správať k ľuďom, ktorí prišli o blízkeho?
Myslím, že jediné podľa čoho sa dá riadiť, je počúvať seba a počúvať toho človeka. Ak máte potrebu niečo povedať, tak je podľa mňa dobré, ak sa v tom cítite slobodne. Rovnako ako v terapii, klient vám skôr odpustí, ak sa pomýlite, ako keď sa ani nepokúsite. Pravdaže môžu byť niektoré veci zraňujúce a na tie by sme si mali dať pozor. Ale ak budeme sami sebou a ak ten človek bude cítiť, že je pre nás dôležitý, je to určite lepšie, ako keď prejdeme na druhú stranu ulice, aby sme sa s ním nemuseli rozprávať. Zraniť môže, ak povieme napríklad, že mu rozumieme a že vieme ako sa cíti. To nemôžeme nikdy vedieť. Alebo ak to, že niekoho stratil úplne ignorujeme. Pomáha, ak nehovoríme prázdne slová. Často ľudia hneď na začiatku ocenia aj úplne jednoduchú, praktickú pomoc, ak im napríklad pomôžete s nákupom, navaríte, alebo ak malo dieťa súrodencov, zoberiete ich von či niečo podobné. Vtedy je to veľká pomoc a druhý súčasne cíti, že nie je sám a vie, že keď bude chcieť, tak bude môcť povedať, buď chvíľu so mnou. Je to veľmi individuálne, čo ten konkrétny človek potrebuje. Ale ak máte pocit, že je pre vás veľmi ťažké pomáhať, alebo byť s ľuďmi, ktorí stratili dieťatko, tak sa do toho nemôžete tlačiť. Oni to budú vnímať a v konečnom dôsledku nebudete pomáhajúci.
-
Treba čakať, až ľudia začnú rozprávať, alebo máme začať my?
Ja by som začala. Povedať, som tu pre teba a keď chceš, môžeme sa rozprávať, ale keby si nechcel, tak je to úplne v poriadku. Druhý v tom momente má slobodu sa rozhodnúť. A on zistí a dá najavo, či sa cíti s vami bezpečne a či chce tie veci otvoriť teraz, neskôr alebo vôbec nie. To by som rešpektovala.
-
Aké vzdelanie ste nadobudli?
Mám vyštudovanú teológiu a sociálnu prácu, dlhodobý psychoterapeutický výcvik podľa Carla Rogersa, výcvik na Emócie zameraná terapia (EFT Greenberg), vzdelávanie v Plamienku, aktuálne som vo výcviku v psychotraumatológii a arteterapii.
-
Ako sa dá robiť takáto práca? Denne riešite najťažšie aj najkrajšie a veľmi hlboké veci? Dá sa na to zvyknúť?
Nerobím klinickú prácu s klientmi každý deň, aj keď je pravda, že by som chcela. Páči sa mi, ako ste to povedali, že je to hlboké. Áno, hlboké a to je pre mňa zaujímavé a príjemné na tejto práci. Tu v Poradenskom centre sa stretávam s ľuďmi, ktorí bývajú pravdiví, často úprimní vo vzťahu k sebe ale aj ku mne, nie je medzi nami pretvárka. Je pravda, že veľakrát sú naše stretnutia o bolesti a o slzách, ale býva to rovnako aj o sile, ktorú ľudia nachádzajú, aby išli ďalej. Pre mňa je veľkým povzbudením, keď vidím, že sa majú lepšie. Veľmi si vážim ľudí, ktorí sem prichádzajú, ktorí sú ochotní takto sa odkryť a hovoriť o svojich víťazstvách, ale aj pádoch. O tom, čo bolí a o tom, čo teší. A veľmi to napĺňa aj môj vlastný život. Ak by si som zvykla, tak chcem prestať robiť túto prácu. Ak by som cítila, že so mnou stretnutie s druhým človekom nič nerobí, ak hovorí o svojej bolesti a akoby ma to niekde míňa, tak si nemyslím, že ešte môžem dostatočne pomáhať.
-
Aj sa niekedy rozplačete? Alebo to sa nesmie?
Myslím, že smie. Keď som ešte pracovala v domácej starostlivosti, mali sme tam jedného chlapca, ktorého som mala veľmi rada. Vedela som, že je v hospici, ale vnútorne som neprijímala, že by mal zomrieť. Videla som ho naposledy vo štvrtok a potom, keď som v pondelok prišla do práce, dozvedela som sa, že cez víkend zomrel. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Neskôr po úmrtí som prišla na návštevu do tej rodiny. Pozerali sme si spolu s rodičmi fotky a počúvali piesne, ktoré hrali na jeho pohrebe. Vtedy som sa rozplakala. Sedela som u nich doma a bežalo mi hlavou prvýkrát, či je to v poriadku, že plačem. V tomto prípade si myslím, že nás to s jeho mamou veľmi zblížilo. Videla, že mi záležalo na jej synovi. Myslím si, že slzy sú v niektorých momentoch v poriadku. Bežne nezvyknem plakať, ale myslím, že druhý vníma, vidí, keď mám počas nášho stretnutia slzy v očiach alebo mám omnoho jemnejší hlas, keď spolu sme. Ale v situácii, keď by klient mal pocit, že on je ten, kto sa musí postarať o mňa, to už by nebolo pomáhajúce. Dotýka sa ma bolesť ľudí, s ktorými sa stretávam. Samozrejme musím sa neskôr postarať aj o seba. Dovoliť si smútiť, načerpať zo zdrojov.
-
Ako viete, že terapia či sedenia u vás boli úspešné, alebo že im to pomohlo? Môže sa im smútok vrátiť?
Keď ľudia prichádzajú na prvé sedenia, tak sa rozprávame aj o tom, ako im je. Napríklad sa pýtam, ako to majú s jedením, ako spia a ako dokážu fungovať v každodennom živote. Keď od nás odchádzajú, tak sa pýtam opäť. Oni hovoria napríklad o tom, že na začiatku každé ráno mysleli na to, že „toto bude ďalší deň bez nášho dieťaťa a ja nechcem žiť“. A teraz, ak sa na to pozrú spätne po ukončení sedení, je to už iné. Keď sa ráno zobudia, tak sa tešia čo tento deň budú môcť zažiť a zároveň si spomenú na svoje dieťa. Cítime ten rozdiel oproti tomu, aké to bolo a aké je to teraz. Cesta, ktorou prešli za ten čas, kým sem chodili, sa nedá zmazať. Môžeme v živote zažiť ešte niečo, čo bude ťažké a zatrasie to s nami, ale to, čo sme tu spolu vybudovali, zostáva. Človek už vie, ako sa môže o seba postarať, je v kontakte so svojimi zdrojmi a svojou vnútornou silou.
Mgr. Katarína Maťová
Pracuje v Plamienku od roku 2005 momentálne na pozícii psychoterapeutky v Poradenskom centre. Od roku 2009 je zástupkyňou riaditeľky. Okrem iných absolvovala napríklad dvojročný kurz v detskej paliatívnej starostlivosti, program Podpora detí a rodín v smútení.