Pred sedemdesiatimi rokmi, siedmeho apríla 1944, utiekli z koncentračného tábora v Osvienčime Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba. V piatok štvrtého apríla predstavili Fedor Gál, Gerta Vrbová, Tomáš Radil a Mojmír Kallus projekt Vrba Wetzler Memorial.

"Na začiatku projektu Vrba Wetzler Memoriál nestála nijaká sofistikovaná strategická úvaha. S pani Vrbovou som sa stretol v Prahe, keď sme točili rozhovor do filmu pre Natálku Kudríkovú, obeť českých neonacistov. Len tak mimochodom povedala, že jej práve predčasne zomrela dcéra Zuzana a že jedno z jej posledných prianí bolo, aby sa na čin jej otca nezabudlo. Predstavovala si, ako mladí ľudia z celej Európy pochodujú z Osvětimi do Žiliny a cestou sa rozprávajú, meditujú, vciťujú sa do kože tých, ktorí to absolvovali pred siedmimi desaťročiami a zažijú niečo, čo nebude v papučiach pri internete a pri televízii, ale naozaj," povedal Fedor Gál k predstaveniu projektu.

Na záver Fedor Gál dodal: "Založiť takúto tradíciu je naša misia. Nemá ani náboženský, ani politický, ani národný, ani ideologický podtext. Táto tradícia je čosi ako pomník Vrbovi a Wetzlerovi na pochode a nie nejaká kamenná busta, pamätná tabuľa, alebo niečo neživé."

Pred tým než sa tento "pomník na pochode" uskutoční vám odporúčame prečítať si knihu Vrbu, či Wetzlera, či obe. Je v nich opísaný celý príbeh úteku aj so správou o tom, ako fungujú koncetračné tábory. Tento Vrba-Wetzler report mal zachrániť tisícky maďarských Židov, ktorí ešte neboli deportovaní. Je to silné čítanie.

Knihu Rudolfa Vrbu - Utekl jsem z Osvětimi - je možné čítať rôznymi spôsobmi. Ako strhujúci príbeh plný nečakaných zvratov a stretnutí. Ako správu o vzniku a osude jedného z najzávažnejších dokumentov druhej svetovej vojny. Ako svedectvo o vyhladzovacích táboroch. Ako spoveď človeka, ktorý má silu hovoriť otvorene o veciach, o ktorých sa hovoriť nedá. Ako dobrodružnú správu o jednom z veľkých útekov histórie.

Wetzlerov román nesie v sebe morálne posolstvo o odvahe človeka postaviť sa proti zlu aj v najťažších, či navonok beznádejných situáciách. A obsahuje ešte jedno nadčasové poznanie: Holokaust sa nezačal až vtedy, keď jeho obete hnali do dobytčích vagónov deportačných vlakov, ani vtedy, keď sa ocitli pred bránami vyhladzovacích táborov, resp. plynových komôr. To bolo "iba" vyústenie procesu, ktorý sa začal verbálnymi útokmi, ostrakizovaním a perzekuovaním určitej skupiny občanov, ktorí boli vzápätí označení za nepriateľa národa, štátu a celého ľudstva.