Prvá večera
Dostala som do správy adresu. Odpočítavala som si čísla pri vchodových bránach na danej ulici. Ulica sa skončila a moje číslo nikde. Už som si myslela, že zasa zaúradovala moja priestorová (a vlastne celková) zmätenosť a neviem kde som, no potom som na druhej strane cesty zbadala kamarátov, ktorí tiež mierili tam, kam ja, tak som sa pridala. Ešteže je tá naša Bratislava taká malá a všetci sa všade poznáme. No ale, naozaj všetci?
Text a fotografie: Debora Pastirčáková.
Za kovovou bránou areálu sa odhalil dvor s polostaveniskom. O kontajner sa opiera kriedová tabuľa s nápisom „vitajte u nás“, stolík v pozadí, vyzdobený malou bielou kytičkou predznamenáva slávnostný nádych tejto „prvej večere“.
Čerstvo vymaľované biele steny ešte voňajú novotou usýchajúcich farieb, na zemi je porozkladaných množstvo kahančekov so sviečkami a miestnosti rozdeľujú rámy bez dverí, zo stropov visia dráty. V jednej miestnosti je rozložená improvizovaná kuchyňa a v ďalšej prestretý dlhý stôl, k bielym stenám biely obrus. V „poľnej“ kuchyni Ruhina a jej pomocníci zohrievajú neodolateľne voňavé jedlo. Po betónovej zemi sú porozkladané všetky potrebné náležitosti. Za dlhým stolom sedí zo dvadsať ľudí, ktorí sa poväčšine nepoznajú. Ticho sedia v tej slávnostne bielej miestnosti a čakajú na afgánsku večeru – vôbec prvú večeru na tomto mieste.
Jedlo je výborné, hostitelia usmiati a milí, všetky chody sa vydarili, hostí zabáva malé afgánske dievčatko Asma, dcéra hostiteľky. Bezchybnou slovenčinou očaruváva všetkých dospelákov, potom ma stiahne vonku ku kriedovej tabuli, kde kreslíme čerešňový strom, na ktorý sa následne rozbehne so Stančim, aby čerešne nazbierali. Ruhina a Feri odtajňujú recepty jedál, prezrádzajú, že oni ešte jesť nemôžu, pretože je Ramadán, že sú strašne hladní a smejú sa. Hostia s chuťou chvália. Jednoducho idyla. Akoby sa v tom novom čistom priestore ani nič iné udiať nemohlo.
Nie je to tak nejak až príliš dokonalé, až gýčovo idylické?
Je to dokonalé, ale takou zvláštnou dokonalosťou. Nešlo totiž o nič špeciálne. Jednoducho sa ľudia stretli v jednoduchom priestore a boli spolu a robili niečo tak jednoduché ako je jedenie. A tí ľudia neboli len cudzinci, alebo len Slováci.
„Ja budem stále tu chodiť, ja budem stále tu klientom. Keď prídete, vždy ma tu uvidíte. Budem sa tešiť na vás vždycky.“ Hovorí tohtovečerný kuchár Feri, keď spolu sedíme za už vyprázdneným stolom.
„Budem sa tešiť na to, keď budem môcť spoznať ľudí a ľudia ma budú môcť tu spoznať. Ja nie som terorista, ja chcem žiť. V meste odkiaľ pochádzam – v Kunduse – je teraz vojna, je tam Taliban. Keby som sa vrátil a oni by sa dozvedeli, že viem po slovensky a po rusky, hneď by ma zabili že som nepravoverný.“ Vysvetľuje Feri svoju situáciu v Afganistane a pokračuje opisom toho, ako sa cíti u nás:
„Prvá myšlienka, ktorá prejde ľuďom hlavou, keď ma uvidia je: to je cigáň. No, bohužiaľ. Ja nie som cigán, ja som z Afganistanu. Snažím sa byť vychovaný a slušný, lebo to nie je moja krajina a nie moje zákony. Nemám frajerku, nemám známych, nemám kamarátov.
Myslím si, že všetci tí, ktorých som tu dnes stretol sa už nebudú pozerať na mňa ako na nejakého čudného človeka, alebo ako na „cigáňa“, to ma bude tešiť, lebo už budú vedieť, odkiaľ pochádzam. Keď niekoho z týchto ľudí náhodou stretnem na ulici, tak ma pozdraví, ja ho pozdravím a už budem mať pocit, že mám kamaráta.“
Myslím, že ja si Feriho zapamätám, nižšieho húževnatého kučeravého chlapíka s iskrivými tmavými očami a potmehúdskym úsmevom. A áno, Feri naozaj vyzerá ako Róm. Negatívne vnímanie Rómov v našej spoločnosti musí byť asi naozaj očividné, keď ho za chvíľu odčíta aj Afgánec a preberie naše vnímanie a „cigána“ chápe ako ekvivalent „čudného človeka“, ako niekoho nezapadujúceho do „normy“. Nuž, je to tak a stereotypy sa ľahko šíria.
Aká je teda tá naša Bratislava? Malé veľkomesto a veľké malomesto, v ktorom akákoľvek inakosť, extravagantnosť či excentrickosť ľuďom hneď udrie do očí, väčšinou si ju hneď zaradia a pomenujú a usúdia, či je prijateľná a či nie. Občas je a občas nie je, to už vyplýva zo všetkých našich kultúrnych a náboženských zvykov a zlozvykov.
Istá časť nášho milého obyvateľstva, povedzme, že tá „intelektuálna a kaviarenská“ pomenuváva, pozdvihuje, mierumilovne bojuje za humanistické hodnoty (občas opomínané vo víre tak nákazlivého malomeštianstva a iných necností). Hovoríme o ľuďoch, ktorí sú iní, ktorí nie sú odtiaľto – že veď predsa sú to v prvom rade ľudia ako my a to je to hlavné. Organizujeme rôzne akcie a festivaly, ktoré predstavujú „ich“ kultúru a komunikujú ideu medzikultúrneho dialógu. A je to super. Je to osveta a je to zábava.
Len občas mi napadnú také otazky: Nakoľko tých ľudí reálne spoznáme a chceme spoznať? Nakoľko hovoríme stále ako o „nich“? Keď pominie trvanie takejto udalosti – ako sa našim cudzincom žije v ich bežnom živote? Pociťujú stále to, že nie sú odtiaľto alebo sa im tu darí do istej miery rozplynúť? A to sme stále len vo „veľkej“ Bratislave…
Hostia odišli, kuchári tiež, ostalo nás len zopár – ľudia z Mareeny a ja. Vonku sa zotmelo, sedíme na zaprášených plastových záhradných stoličkách a vzácny moment zrodenia tohto priestoru slávime šampanským. Vo výhľade máme kovovú plastiku, ktorá zdobí budovu domu pápežských misií. Pápež a kŕdeľ detí sa dotýka zemegule ako volejbalovej lopty. Tak ľahký je svet, haha!
A tak sa rozprávame – práve o tom „Svete“, o dnešnom večeri, o rôznych kultúrnych zvykoch, o tom aké sú afgánske tance, aké sú ich svadby a oslavy. O tom, prečo a ako nosia moslimské ženy hidžáb, ako to na nás pôsobí Samozrejme – absolútne bez negatívnych predpojatí. No akokoľvek – zrazu si uvedomíme, že aj my sa rozprávame ako o „nich“ a o všetkých tých exotických rozdieloch, ktoré vytŕčajú z našej kultúry – a ktoré – či chceme alebo nie – mnohokrát práve najviac pre nás definujú našich cudzincov.
„Keď som bola v Bruseli, miestna organizácia tam spomínala, že má v pláne prepájať utečencov a lokálnych. Každý to tam oceňoval, ale pýtala som sa v duchu – nemala by to byť tak trochu samozrejmosť? Najviac som si to uvedomila, keď som spoznala mladú ženu zo Sýrie. Vo svojej krajine pôsobila ako redaktorka spravodajstva a neskôr aj ako kameramanka, proste úspešná žena. Kvôli situácii v krajine musela utiecť a svoju cestu loďou spracovala v dokumentárnom filme. Potom ako sme si pozreli film, ostali sme všetci ohromení, že ona, ktorá bola úplne ako ja alebo niekto z mojich blízkych podstúpil tak potupnú cestu a toto si prežil. Vo filme vykreslila aj príchod do Belgicka, kde teraz žije. Na každého z nás urobila najhorší dojem tá cesta, no paradoxne ona sama vravela, že pre ňu bol najhorší život od príchodu. Belgicko je krajina na úrovni, no napriek tomu musela začať život úplne od nuly, v provizórnych podmienkach, kde neexistovalo skutočné súkromie a pocit domova. Vtedy som si naplno uvedomila, že čo to znamená robiť aktivity pre „nich“ a čo také aktivity, ktoré sú ako pre nás všetkých, lebo potreby máme predsa všetci rovnaké.“ Hovorí Aďa ako tak sedíme na tom dvore a celé si to tak nejak dávame v hlavách dokopy.
Zdá sa mi, že komunitný priestor, ktorý vytvorí Mareena by mohol byť takým, kde nebudú cudzinci videní cez optiku sociálne znevýhodnených alebo len ako niečo exotické. Možnože sa aj vďaka tomuto miestu trochu otvorí náš pohľad na cudzincov, na inakosť.
Som rada, že som si mohla túto prvú večeru vychutnať a stráviť s nimi. A keďže je to priestor otvorený hocikomu, kľudne tam môžte niekedy zájsť aj vy, či už na večeru alebo len tak.
Debora Pastirčáková
Debora Pastirčáková čerstvo vyštudovala filmovú a televíznu fakultu na bratislavskej VŠMU. V súčasnosti pracuje pre neziskovú organizáciu Post Bellum ako dokumentaristka. Vo viacerých svojich prácach sa venovala téme cudzinectva v rôznej podobe, napríklad aj v rozhlasovom fíčri Čakanie alebo v rozhovore s učiteľkou, ktorá učí detí cudzincov, ktorý bol publikovaný v Denníku N.
Mareena
Mareena je občianske združenie venujúce sa ľuďom, ktorí si na Slovensku budujú život, bez ohľadu na krajinu pôvodu, etnickú príslušnosť alebo vierovyznanie.
Dobrovoľnícky program v Mareene a rôznorodé komunitné aktivity prepájajú cudzincov a miestnych s dôrazom na vytvorenie vzťahov medzi jednotlivými ľuďmi a skupinami.
Mareena taktiež organizuje vzdelávacie aktivity, ako napríklad kurzy zručností, jazykové a PC kurzy, ktoré pomáhajú klientom uplatniť sa na pracovnom trhu na Slovensku a využiť svoje schopnosti.
Viac na mareena.sk