Prvou fotografiou Natálie Hlavičkovej, ktorú si pamätám, je tá s labuťami za kríkmi. Je na nej všetko podstatné, čo sa mi na jej fotkách páči. Hoci fotila opustené miesto, je na nej život. Tá fotka má smrad, čo mnoho súčasných fotografií postráda a je krásne čiernobiela.

Na jar sme si s Natáliou začali písať o fotografiách. Bavili sme sa o témach, ktoré ju zaujímajú a či by občas pre nás chcela fotiť. Minulý týždeň sme sa stretli a prvýkrát sa porozprávali. Hovorili sme o tom, ako začínala fotografovať, ako sa na svet pozerá, o fotení v osade v Muránskej Dlhej Lúke, o fotení opustených miest aj o fotení jej kamarátky. Bol som prekvapený, ako placho pôsobila a ako potichu a málo hovorila. A preto nebudem ani ja písať viac, nechám chvíľu hovoriť Natáliu a potom dostanú priestor jej fotografie.

„Najprv som fotila koncerty a portréty k rozhovorom. Neskôr som sa rozhodla pre dokumentárnu fotografiu, a tak som začal pracovať na eseji o kamarátke. Tá esej je v prvom rade o priateľstve a láske, ale chcela som ňou ukázať aj to, ako mladý človek v sebe bojuje. Či ísť podľa seba alebo podľa očakávaní spoločnosti. Obrazmi som chcela ukázať, že to homosexuáli nemajú jednoduché, spoločnosť na nich zazerá ako na nejaké strašidlá. Nevedela som však, ako to pôjde. S kamarátkou som bývala a sme si blízke, tak s fotením nemala problém. V tom čase sa zaľúbila a ja som mala možnosť sledovať vývoj ich vzťahu. Uvidíme, ako to pôjde ďalej, no chcela by som dokumentovať aj iné osudy tejto komunity.“