Curro Claret viedol na DIZAJN WEEK-u v Bratislave dielňu, na ktorej pri výrobe nábytku spolupracovali klienti OZ Vagus a študenti dizajnu. Na druhý deň sme sa rozprávali o jeho skúsenosti dizajnéra a človeka venujúceho sa ľuďom bez domova.

1. Keby si sa mal predstaviť cez nejakú skúsenosť, projekt, obraz... čo by to bolo?

   Je to sumár vecí, ktoré z teba robia to, čím si: formujú tvoje záujmy, smerovanie, tvoj pohľad na dizajn. Nemôžem povedať, že ako študent som mal jasno v tom, čo chcem robiť. Páčil sa mi dizajn, ale hľadal som spôsob, ako byť užitočný. Robiť veci, ktoré by boli osožné. A v tom som videl problém. Trh, konvenčnosť, rôzne záujmy a tradičné nároky kladené na dizajnéra mnohokrát nemajú veľa spoločného so skutočnosťou, ako ju žijú ľudia a nie to ešte s ďalšími vecami. Vlastne to bolo veľmi náhodné. Skúšal som rôzne veci. Až raz, myslím, že to bol jeden veľmi jednoduchý projekt, ktorý ma do toho pred mnohými rokmi vtiahol. Boli Vianoce, ja som bol v Barcelone. Poznáš vianočné pozdravy? Zvykol som ich posielať svojim priateľom.. Raz som sa ocitol v rozhovore s človekom, ktorý žije na ulici. Vtedy mi napadlo, že z tých kartónov, na ktorých spáva, by sa dali vyrábať vianočné pozdravy. To mi pomohlo pochopiť, že aj keď pravdepodobne nemôžem vyriešiť jeho situáciu, môžem sa mu jednoducho priblížiť a byť s ním. Robiť niečo. To ma oslobodilo. Občas sa zdá, že dizajnér musí nachádzať riešenia na rôzne, niekedy veľmi komplexné problémy, ktoré nevie ako riešiť. Ale niečo tak jednoduché ako byť prítomný a zdieľať, môže mať samo o sebe zmysel.

2. To je to, čo medzi nimi nachádzaš, blízkosť?

   Na jednej strane je to niečo také. Spomínam si, ako mi jedna osoba z organizácie zastrešujúcej ľudí bez domova, s ktorou spolupracujem v Barcelone, vravela, že pre ľudí bez domova je najhorší - horší než zima, násilie, alebo neistota, či budú mať čo jesť - pocit neviditeľnosti. Ľudia okolo nich prechádzajú a nevidia ich. Nikto. Neexistujú. Takže vnímať ich, dať im pocítiť, že existujú a byť s nimi, to je jedna vec. A potom sú aktivity, ktoré majú aj ekonomický kontext. Niektoré veci, ktoré spoločne robíme, napokon predáme. Napríklad aj za vybavenie interiéru predajne obuvi Camper im bolo zaplatené. Existujú rôzne možnosti a spôsoby, ako sa dajú takéto procesy realizovať.

3. Raz som sa rozprávala so Sergejom Károm z OZ Vagus a on mi povedal, že sa ľudia mnohokrát snažia pomôcť, ale míňa sa to účinku a že by bolo neraz osožnejšie obrátiť sa na organizácie, ktoré s ľuďmi bez domova spolupracujú. Poznajú ich, vedia, ktorý z nich čo potrebuje a dokáže. Ty tiež v Španielsku spolupracuješ s podobnými organizáciami.

   V podstate všetko, čo s ľuďmi bez domova robím, robím v spolupráci s nejakou organizáciou. Lebo to nie je vždy otázka dobrých úmyslov, ale skôr nutnosti pochopiť ich žitú realitu, a tá býva veľmi komplexná. Jestvuje určitá priepasť a chce to čas, kým ti dokážu sprostredkovať svoju skutočnosť; kým sa vytvorí most. Podľa mňa treba predovšetkým pristupovať opatrne, pretože ak nie, môže ľahko dôjsť k zjednodušeniam a urýchleným záverom, ktoré nebudú mať nič spoločné so skutočnosťou.

4. V Bratislave na DIZAJN WEEK-u si viedol celodennú dielňu. V čom spočívala?

   Je to súčasť projektu, ktorý sa začal už v minulosti, v roku 2010. Vtedy som navrhol dizajn jedného kovového komponentu, vďaka ktorému sa dajú jednoducho spájať materiály a vyrábať tak nábytok. Taburety, stoličky, stoly, lampy... Tento kovový komponent mal za úlohu uľahčiť a umožniť každému, aj bez nástrojov či poznatkov o dreve, materiáloch a skladbe nábytku, vyrobiť si rôzne predmety. Od začiatku sme ho chceli uplatniť v spojitosti s ľuďmi s takýmito ťažkosťami a uľahčiť im proces znovu nadobúdania sebadôvery, vlastnej hodnoty a užitočnosti. Niekedy im tieto organizácie pomáhajú aj v spoločných bytoch a oni sa tam takýmto spôsobom môžu na niečom spolupodieľať. Neskôr sa začal vyrábať aj nábytok, ktorý sa predáva alebo nábytok na objednávku, tak ako v prípade obuvi Camper. To sú dôvody, pre ktoré ma sem pozvali. Mali sme možnosť zorganizovať malý ateliér s použitím takýchto komponentov. Doposiaľ som pri podobných projektoch spolupracoval len s ľuďmi bez domova, ale v tomto prípade bolo pekné, že sme sa spojili. Participovali na ňom klienti Vagus-u spolu so študentmi alebo dizajnérmi a sformovali jednu skupinu. Výrobky, ktoré sme urobili - hoci veľmi narýchlo - na niektorých sme sa zhodli, že by mohli byť použité v priestoroch Vagus-u, no na druhej strane išlo práve o tú spoločnú skúsenosť. O stretnutie a priblíženie dvoch kontextov, ktoré sa za bežných podmienok len tak nestretávajú.

5. Od zúčastnených máš nejakú spätnú väzbu?

   Keď sme s ateliérom skončili, snažili sme sa pred výtvormi na chvíľu postáť, aby mohol každý zhodnotiť, ako vnímal túto skúsenosť. Len či sa mi podarí ti to vysvetliť? Nie je to jednoduché. Myslím si, že to bolo niečo výnimočné. Pre všetkých. Behom dňa si mohla vidieť ako sa zapájali. Boli tam, pracovali bez toho, aby sa motali, márnili čas, dívali sa z okna. Skutočne sa zapájali do procesu, a to veľmi prirodzeným spôsobom. Na začiatku som trochu vysvetlil, v čom to bude celé spočívať, ale potom to pokračovalo veľmi prirodzene. Sami sa púšťali do práce, družili sa, skúšali. Samozrejme, vyrobiť stoličku, to sa nedá za dve hodiny, ale všetky veci, ktoré spravili, sú funkčné, vydržia, sú pevne zošraubované. Sú z dreva, len tak sa nerozpadnú. Bez toho, aby sme mali jasné odpovede alebo robili príliš jednoznačné závery, si myslím, že všetci, čo sme tam boli, sme mohli vidieť, že sa niečo udialo. Pravda, narýchlo, v rámci možností takejto dielne, a teda výsledky mohli dôjsť len do istého bodu, ale zažili sme, že aj z veľmi mála sa môžu veci diať.

6. Existuje návod? Či stačí chcieť?

   Aj to je otázka súhry viacerých vecí. Myslím si, že každá činnosť, ktorá má podobné ambície, musí byť hlavne dosiahnuteľná. Vzhľadom na čas, materiál a náradie, ktoré sme mali k dispozícii, by mohlo byť nebezpečné, chcieť robiť dokonalé veci. Keby sme chceli vyrobiť stoličku ako je napríklad táto (stolička v kaviarni Dobre&Dobré), bez potrebného náradia by to mohlo byť frustrujúce. To nie je jednoduchá záležitosť. Túto stoličku robil profesionál. Takže treba nájsť bod, ktorý je prístupný. Aby si mohla pracovať bez stresu a obáv, že to nebude fungovať alebo je to príliš náročné. Taktiež nemôže ísť o niečo zbytočne jednoduché, lebo ťa to nebude baviť. Má to byť výzva, ktorá ťa núti pýtať sa, premýšľať, ako ju čo najlepšie vyriešiť. Použijeme tento kúsok dreva či tento? Nemôže to byť príliš jednoduché. A vždy sa to dá docieliť iným spôsobom. Dal by sa urobiť kuchársky ateliér a bolo by to podobné. Treba nájsť niečo zaujímavé, čo ťa osloví a zároveň to v sebe bude niesť výzvu a prinesie to nejaký výsledok. Samozrejme, tieto výtvory, ktoré robíme, sú trochu „surové“ a „hrubé“, čo sa týka vizáže. Majú „drsnú“ estetiku. Robia to materiály, popraskaný náter. Treba v nej mať aj istú záľubu. Ale napokon je to všetko o chuti a vôli skúšať veci. Keby to nefungovalo, nič také by sa nestalo. Stretneš sa, skúsiš a na záver môžeš reflektovať, poučiť sa a následne sa pokúsiť opäť a už iným spôsobom. V našom prípade nešlo o veľké riziko. Áno, mohlo sa stať, že by to nikoho nebavilo a nezaujímalo. Na druhej strane, boli tam študenti dizajnu, u ktorých sa dá predpokladať, že ich to zaujímať bude a spomedzi klientov Vagusu tam boli ľudia, ktorí už mali skúsenosť s prácou s drevom, takže išlo o prostredie, v ktorom sa cítili dobre.

7. Takže treba nájsť niečo zaujímavé a nemať príliš veľké očakávania.

   Nikto dopredu nevedel, čo presne budeme robiť. Vedeli sme, že z toho kovového komponentu sa dajú robiť stoličky, lavičky, ale mnohé záviselo od okamihu, od materiálu, ktorý sme uvideli ráno, a od ich chuti predovšetkým. Celé to prebehlo, myslím si, dosť spontánne.

8. V Barcelone mávaš často takéto dielne?

   V Barcelone trávim jedno popoludnie do týždňa v organizácii, ktorá sa venuje ľudom bez domova. Teraz napríklad vyrábame stoličky pre istú reštauráciu. Robíme v malom, malé objednávky alebo veci na výstavy s využitím tohto komponentu. Tiež je to veľmi malá skupina: traja - štyria ľudia. S nimi postupne robíme veci. A niekedy sa zúčastním na podobnej dielni, ako bola táto. Ale ako som povedal, toto bol prvý mix so študentmi.

9. Projektoval si lavičky, ktoré slúžia ako kostolné lavice a dajú sa im zložiť operadlá tak, aby sa zmenili na postele pre núdznych. Používajú sa? Kde sú teraz?

   Tie vznikli v súvislosti s výstavou v istej galérii. Pre ňu som vyrobil prototyp. Neskôr sme spravili ďalšiu verziu, ktorá sa nachádza v kaplnke jedného kostola, tu, vo Viedni. Mali sme zámer urobiť ďalšie pre kostol v Južnej Amerike, ale napokon sa to nepodarilo. To sú ale projekty, ktoré sa zastavia v danom kontexte, nerozvíjajú sa ďalej. Pre mňa je to tiež len dopoly prejdená cesta. Keby sa našiel nejaký malý kostol... Veci má zmysel robiť do konca. Ale v tomto prípade by som to nevidel ako riešenie problému. Ten je príliš komplikovaný. Skôr ako element, ktorý môže pomôcť otvoriť diskusiu; predstaviť si, že sa veci dajú riešiť rôzne. Tiež sú otázkou na úlohu kostolov, ktoré bývali tradične otvorené pre ľudí a teraz to nie je bežné. Existuje určitý typ dizajnérskych objektov, ktoré zohrávajú skôr úlohu umenia. Sú tu, aby pomohli, stimulovali nejaký diškurz, pýtali sa na viaceré uhly pohľadu, no nemajú ambíciu nachádzať konečné riešenie. A ani nie je dôležité, aby boli robené vo veľkom.

10. Umenie má klásť otázky.

    Myslím, že to bol Adolf Loos, ktorý vravel: architektúra ti má sprostredkovať pohodu, umenie nepohodu. Dizajn je v tomto ohľade trochu vágny terén. Raz si viac na jednej, raz na druhej strane. Je to občas taká hra.

11. Máš niečo z domova, čo by ťa sprevádzalo? Vec, myšlienka, pocit. Niečo, o čom vždy vieš, že je to z domu a je to stále prítomné.

    Je to viacero vecí. Nielen to, že sa stretávaš s mnohými ľuďmi: s ľuďmi z dielne, organizátormi a spoznávaš ich. Ale aj celá táto skúsenosť je veľmi ojedinelá. Tá cesta ti umožní premýšľať, pozrieť sa na veci zvonku. Niekoľko dní žiješ veľmi odlišne od svojej dennodennosti a ten pocit bytia na mieste, ktoré nie je tvojím domovom, to mám rád. To sa mi zdá veľmi dôležité, že sa môžeš zrazu vzdialiť a vidieť veci inak. Hoci som dizajnér, nie som veľmi na objekty. Samozrejme, že napokon má daný objekt nejakú formu, proces končí jeho vizualizáciou do niečoho fyzického, ale nie je to tak, že by som ja fyzicky zvykával brať so sebou veci, ktoré by v sebe niesli nejaký sentiment, alebo niečo veľmi osobné. To, čo mám rád, ako som už povedal: život na inom, neznámom mieste je príležitosť prehodnotiť aj svoj dovtedajší život.

    Všetko, čo má niečo dočinenia s pocitmi, je súčasťou spôsobu tvojho bytia, máš to v sebe. Myslím si, že či už jedným alebo druhým spôsobom, to čo treba, je byť vždy prítomný. Keď len tak ideš po ulici a vidíš niekoho, kto tam žije alebo ťa pýta o peniaze, nevieš ako reagovať. Nevieme, aspoň ja, je pre mňa ťažké vedieť, čo mám robiť.

12. Je niečo z domova, čo ťa ovplyvňuje? Možno nie je.

    Áno, ale to sú drobnosti a nemajú pre mňa taký význam. Napríklad, keď mám pred sebou nejakú malú prezentáciu alebo dielňu, sú kusy oblečenia, ktoré nosím. Mám také ponožky.. Sú dni, keď sa chcem cítiť pokojne, pripravený na to, čo ma čaká a vtedy, niekedy, keď si balím kufor, beriem si tie ponožky, ale vieš, to je.. Keby som si ich nezobral, nič sa nedeje. Nie je to pre mňa také dôležité. Ty máš nejakú takú vec?

13. Niekedy, keď idem na dlhšie z domu, beriem si fúkaciu harmoniku. Nie že by som na ňu vedela hrať, ale keď do nej fúknem, počuť ako vydáva zvuky...

    Dobre.

14. Niekedy..
    Poznáš to, že ľudia bez domova sú veľmi zhovorčiví? Sú veľmi otvorení a mnoho rozprávajú. Ja som to nečakala.

    Na týchto dielňach, alebo keď na niečom podobnom pracujem, dotýka sa ma bolesť týchto ľudí, ich životov... Snažím sa byť preto veľmi ohľaduplný. Ak prirodzeným spôsobom nedôjde na rozprávanie o ich životoch, ani ja sa neodvážim pýtať sa ich. A naopak, robíme veci, ktoré zdanlivo nemajú nič spoločné s touto ich realitou... Vieš, aj včerajšia dielňa bola miestom stretnutia, kde nikto nebol povinný rozprávať o ničom, o čom nechcel. Aj keď rozumiem, že človek to niekedy potrebuje a občas sa stáva, že rozprávajú o veľmi osobných veciach.

15. A nie len to. Mne sa zdá, že sú veľmi otvorení, že rozprávajú o čomkoľvek. Stačí, že sa poznáme z videnia a sami sa púšťajú do rozhovorov. Aj keď chcem a hľadám, neviem si predstaviť ich životnú skúsenosť, ale čo neraz vnímam ako spoločné, je práve otvorenosť a zhovorčivosť.

    Možno keď majú pocit, že sa k nim niekto stavia s rešpektom, je pre nich jednoduchšie zdieľať s ním chvíľu. Raz som počul, že bežný človek so svojím životom, prácou, aktivitami.. prežije za život dve alebo tri naozaj silné rany, stratu niekoho veľmi blízkeho alebo niečo podobné. Človek, ktorý je na ulici, prežil osem alebo deväť takýchto rán, kým sa tam dostal. Samozrejme, každý máme svoj príbeh, ale keď sa im stala nie jedna, ale niekoľko vecí, ktoré človeka rozorú, je normálne, že ich neboli schopní ustáť. Nikto by nebol. Napokon strácaš všetko. Je to ťažké. Ale ľudia, ak dostanú príležitosť, dokážu sa vzchopiť.

16. Tiež som počula, že človeku trvá dostať sa z ulice taký istý dlhý čas, aký tam prežil.

    Hej.