Po prečítaní prvej kapitoly som šiel do chladničky a objavil tam párky. Musel som však skočiť do potravín po rožky a kremžškú horčicu. Pri druhej kapitole som si uvedomil pokleslosť svojho rozhodnutia. Ale ustál som to, zjedol párky a dočítal kapitolu.

Jedl jsem.
Odjakživa jsem jedl.
Víc než polovinu života jsem cestoval křížem krážem po světě, abych hledal a nacházel věci, které stojí za to ochutnat, a troufám si tvrdit, že jsem uspěl.
Jedl jsem.
Sytil jsem se.
Prožíval jsem svůj život v nejúžasnějším nočním osvětlení, na patře jsem neustále cítil nejvybranější, nejvýbušnější chutě, které svět zná; hvězdný prach, rozkoše snů pro rozmazlené chuťové buňky.

A to je len začiatok. Potom to prišlo. Mons Kallentoft, ktorý sa živí cestovaním a písaním o jedle, začal vymenovávať čo a kde jedol. Chcel som sa k nemu pridať a pri čítaní farbisto vymenovať čo a kde jem ja: “Vychutnával som si spišské párky, Kremžskú horčicu z Liptovského Mikuláša a rožky na Karadžičovej v Bratislave”. Fu, koľká plytkosť v porovnaní s jeho textom:

Čas sa dělí na předtím a potom.
Potom – po grilovaných krevetách se špenátem, s nudličkami vepřové slaniny a krustou z pražených mandlí, které nám servíroval Juan Mari Arzak ve své restauraci…
…to jídlo znamenalo pro můj život něco jako kotvu, první skutečný záchytný bod, díky kterému se naše rozervané duše na několik krátkých vteřín rozezpívali…

Predstavujem si, koľko ľudí by chcelo žiť ako Kallantoft. Chceli by precestovať celý svet a ochutnať všetky možné jedlá a nápoje a ešte na tom zarábať prachy. Lež život aký je opísaný v tejto knihe, nie je len med lízať. Mons priznáva, že neobsedí. A tak by si prial byť človekom, ktorý má niekde domov, nejaký pevný bod. Nedarí sa mu to. Cíti nepokoj a tak cestuje a ochutnáva. Robil v reklamných agentúrach a v novinách. Napísal niekoľko úspešných kníh. A stále hľadá. V jedle. A nevie sa toho nabažiť, skúša všetko možné a všade. Skúša žraločie plutvy v Macau. V Tokiu dá dole majstra suši Džira za to, že je arogantný a presunie sa k sušimajstrovi Saitó, ktorého farbisto vynachváli. Stále sa vracia k Baskitskej kuchyni, ktorá mu zjavne najviac chutí. V New Yorku chce najlepšiu surovú rybu na svete, no bojí sa, že umrie. Vo Florencii si v najlepšej vínnej pivnici vyberá vína, ktoré sa ani nedajú kúpiť. V Ríme kaviár, v Londýne krvavé divoké vtáky, najlepší chlieb na svete v Saint-Germain a v Guijuele objavil šunkovú a salámovú nirvánu. Je to skutočný jedlofeťák a priznáva to veľmi sviežo a čítavo. A nie je to len nejaké tliachanie o jedle. Mons patrí medzi členov poroty, ktorí vyberajú päťdesiat najlepších reštaurácií sveta.

Idem skúsiť nájsť pevný bod vo vajíčkach s fazuľou a prečítam si k tomu ešte raz tú peknú časť o víne vo Florencii. Pred čítaním tejto knihy sa najedzte, inak to nedáte.