Blízkosť presahujúceho prináša opojenie: „Tvorba, která takové rozpolcení duše reprezentuje, přináší člověku tu největší slast skrytou v nekonečné bolesti.”
Knižka Tanec temné duše od Cchan Süe je spojením výberu autorkiných poviedok a esejí o literatúre z rôznych období jej tvorby. Napriek tomu ich konzistentnosť ostáva zachovaná. Süe-nin prístup k tvorbe stojí po celý čas na rovnakých základoch: neustály zápas so sebou samým a túžba po poznaní.
Rozdielnosť západnej a východnej tradície však stavia isté prekážky v snahe pochopiť tieto teoretické stanoviská. Keď Süe popisuje svoj prístup k písaniu, neraz hovorí o intuícii, o zbavení sa racionálneho vedomia; duša sa oslobodzuje od tela, je schopná sa povzniesť, je čistá, nepatrí svetu. Telo je prekážkou, pokušením a je nutné nad ním víťaziť. Abstrakciu nevníma len ako ideu, ale každodenne žitú realitu.
Základom jej písania je rozpoltenosť: „...zůstávám v obyčejném světě a zároveň bez přestání pevně upírám zrak k ráji, odděluji duši od tela a z toho, že toto utrpení vydržím, získávám sílu. Je to technika porážky chtíče a jeho nové erupce v reakci na tuto porážku. Tvorba, která takové rozpolcení duše reprezentuje, přináší člověku tu největší slast skrytou v nekonečné bolesti.” Táto skúsenosť sa už javí ako Lyotardovo poňatie vznešena: slasť prameniaca zo strasti samej. Azda z tohto dôvodu sú prekážky na ideovej úrovni tvorby celkom cudzie pri samotnom čítaní.
Vznešeno tu vzniká z napätia a hry medzi reálnym, pravdepodobným a iracionálnym. Tieto hry dávajú vzniknúť prostrediu, ktoré často formuje ducha i telo. V celkom nereálnej situácii sa postavy správajú racionálne, ich konanie nás neprekvapí, ich rezignácia, strach, neistota, pokoj sú prirodzené. Prostredie sa mení a vyvíja, no napriek tomu jeho esencia a teda pocit u čitateľa ostávajú rovnaké. Hra sa rozvíja vo vzťahu medzi vonkajškom, matériou (telom, prostredím) a vnútrom (mysľou, pocitom, vedomím). Prostredie je často odrazom nálady postáv a zároveň je jej tvorcom. Telá postáv sú zase zosobnením ich vnútra a zákonite reagujú na prostredie. Akýkoľvek pocit či dokonca cudzí nástojčivý pohľad sa na nich prejaví. Táto hra sa často krát vytvára a odohráva na protiklade tmy a svetla, tepla a chladu. Hoci sú Süe-nine texty neraz náročné na pochopenie a treba sa nimi predierať, nechýba im vnútorná logika. Márne by bolo snažiť sa ich uchopiť a zatriediť. Viac než príbehmi a pravidlami sú odrazom sveta z hlbín Süe samotnej. Čitateľ stojí pred tou istou hrou, ktorú musí zdolávať autor, aby sa dostavila radosť z blízkosti presahujúceho - slasť zo strasti.
Neuchopiteľnosť nepovažuje Süe za hendikep. Chápe ju ako výzvu, oslobodený priestor pre bádanie a nachádzanie, priestor pre komunikáciu a vnímanie umenia. Práve toto oslobodzuje ducha a dovoľuje preniknúť do jeho neustále sa „rozširujúcej hĺbky”. Neveľa stačí na prijatie tejto výzvy a započatie hry.